Exotické stretnutie

Autor: Janka Podtatranka | 27.1.2015 o 13:52 | Karma článku: 3,83 | Prečítané:  245x

Po dlhšej odmlke som tu opäť. O tom, že láska si nevyberá a prekvapí človeka v najnepravdepodobnejšej situácii, viem svoje. Prečítajte si dnes ukážku z mojej najpredávanejšej knihy Ozvi sa mi, láska.

Píše sa január roku tisícdeväťstoosemdesiatjeden. Som štvrtáčkou na Strednej pedagogickej škole v  jednom stredočeskom mestečku. O päť mesiacov ma čaká maturitná skúška. Vymykám sa normálu. Som iná ako ostatné spolužiačky. Som „puťka“. Tak ma volali. Ostala som v triede jediná ako poctivá panna, bez osobnej skúsenosti v oblasti sexu, alkoholu, cigariet a iných „bežných zábav“ vtedajšej „zlatej mládeže“ éry sexuálnej revolúcie, nastupujúcej po vlne hippies, ktorá sa k nám koncom sedemdesiatych rokov tlačila zo Západu.

Pred Vianocami som sa rozišla s priateľom Damiánom, s ktorým som chodila vyše päť rokov. Už od ôsmej triedy. Zahľadel sa do inej. Bola to čistá študentská láska. Randíčka, nekonečné listy, srdiečka, básničky, pusinky na čelo a líca, objatia, dôvernosti, výlety, návštevy filmových predstavení, rozhovory, vzájomné plánovanie budúcnosti. Nič viac. Žiadne bozky, žiaden sex. Nič telesné, živočíšne. Čisto platonický krásny vzťah, ktorý mi spolužiačky závideli, pretože trval tak dlho a bol nepoškvrnený. Ani jedna z nich nemala takýto dlhotrvajúci vzťah. Väčšina z nich striedala partnerov a putovala z jednej náruče do druhej. Tretina dievčat z našej triedy malo za sebou jeden aj dva potraty a práve v tomto období desať z mojich spolužiačok zisťovalo, že je tehotných. Niektoré už po tretí raz. Tretí potrat do úvahy neprichádzal, a tak budú v máji a júni maturovať vo vysokom štádiu tehotenstva s riadnymi bruškami. Vianoce boli naozaj plodné. V lete sa narodí desať bábätiek. Z dvadsiatich deviatich dievčat v triede, je to plná tretina mamičiek. Na vtedajšie časy bežná realita, na dnešnú dobu - neuveriteľné.

Riaditeľ nám ponúkol družbu s prípravným jazykovým strediskom zahraničných vysokoškolských študentov v Dobruške, neďaleko Hradca Králové. Celoškolská zväzácka organizácia nebola proti, a tak sme začali pripravovať prvú spoločnú akciu. Výlet po krásnom okolí, prehliadku priehradnej nádrže, hrádze, zrúcaniny miestneho hradu a večernú diskotéku v školskej telocvični. Mala to byť moja prvá. Minulo mi devätnásť rokov a v živote som na diskotéke nebola. Na plese v Pražskej Lucerne so spolužiačkami som už bola. Absolvovala som i tanečné hrátky s chlapcami z družobného učilišťa v Slatiňanoch, ale dedinskú zábavu ani diskotéku som ešte nikdy nezažila, aj keď ma tam spolužiačky mnohokrát pozývali. Nemala som žalúdok na alkohol, cigaretový dym a odviazanú frivolnú zábavu, ústiacu často do nezáväzného anonymného sexu bez zábran, plného promiskuity.  Hrala som sa na „slušňáčku“.  A bola som na to hrdá. Radšej som šla do kina či divadla. V škole sme diskotéky nemali, lebo sme boli takmer čisto dievčenská škola. Chlapcov tam bolo ako šafránu. Všetci sme sa teda na túto tancovačku tešili, pretože, ako sme počuli, v prípravnom stredisku boli takmer výlučne chlapci. Možno by som sa ani  tejto diskotéky nezúčastnila v strachu  z nejakej morálnej ujmy, nebyť toho, že som ju ako predsedníčka Celoškolského výboru SZM organizovala. Na výber som nemala.

Je po odpoludňajšom vyučovaní. Okolo šestnástej hodiny, my - ženské osadenstvo „peginy“, netrpezlivo vyčkávame autobusy s chlapcami. Už ich vidíme... Vchádzajú bránou inštitútu. Za oknami sa na nás škľabia tmavé siluety. Obchádza nás husia koža. Poniektoré z netrpezlivého očakávania, iné z príjemného vzrušenia nad vítanou zmenou vo feministickom prostredí a zvyšok z náhlej predtuchy. Ani jedna z nás však nie je pripravená na to, čo nasleduje. Z dvoch zájazdových autobusov, ktoré zaparkovali na školskom dvore, začnú po jednom vychádzať budúci vysokoškoláci. Postupne otvárame ústa a šokované nevieme, ako máme zareagovať. Nielenže to sú, fakt, takmer všetko chlapci, vlastne, mladí muži, ba nie, zaznamenávam aj jednu mladú ženu v dlhej bielej sukni, čo je však šokujúcejšie, všetci sú – ČIERNI...

Učili sme sa na biológii o rasách, ovládali sme teoreticky charakteristické znaky negroidnej rasy, ba, videli sme neraz černochov v dokumentárnych filmoch z rozvojových krajín, lebo americké filmy sa k nám nedostali, dokonca, v Prahe sme sa občas s nejakým aj stretli, otáčali sme sa za ním a civeli ako na prízrak... Ale toto? Naživo takmer stovka výlučne černochov. Začíname v panike a strachu ustupovať. Veľa nechýba a vzali by sme nohy na plecia, ale ako poslední vystupujú z autobusov štyria starší bieli sprievodcovia a s úsmevom k nám kráčajú.

„Dobrý deň! Tak sme tu! Kto sa nás ujme?“ osloví nás pani v strednom veku bezchybnou češtinou.

Našťastie, včas sa spamätám, ale šok na mojej tvári je asi ešte badateľný.

Podídem pár krokov k sympatickým našincom a podávam im ruku: „Dobrý deň! Srdečne vás u nás vítame... Volám sa Jana Balážová, som predsedníčka celoškolskej zväzáckej organizácie a mám vás na starosti. Dúfam, že sa vám bude u nás páčiť... Najprv pôjdeme na vychádzku po okolí. Poukazujeme vám, v akom krásnom prostredí študujeme. Potom sa spolu navečeriame a po večeri nás čaká v telocvični diskotéka. Návrat môžete plánovať tak okolo polnoci.“

Okamžite som vo svojom živle, len čo vychrlím úvodné zoznamovacie frázy. Zimomriavky ma pomaly opúšťajú. Najmä, keď zaznamenávam okolo seba čulý ruch. Mládenci sa pustia do vítania s dievčatami.

„Achojte tefčata!“ „Čaf, kočka, si cheska!...“ „Topry deň, tak seme prišli!...“ počujem  za chrbtom.

„Teší nás. Ja som riaditeľka študijného strediska, toto sú vedúci študijných skupín a zároveň lektori českého jazyka. Poznám toto prostredie, učí tu moja sestra. Vidím na vás, že ste trochu zaskočené...“ veselo začne predstavovať sympatická pani ostatných vedúcich.

„Trochu? To je slabý výraz!“ zasmejem sa. „Sme v šoku. Asi je to na nás aj vidieť. Nikto nás, totižto, neupozornil, že vaši študenti sú všetci...“ chvíľu hľadám správny výraz, „černosi“.

Všetci štyria sa svorne zasmejú tiež: „No, to bolo zamlčané zámerne. Nechceli sme, aby ste utiekli ešte pred naším príchodom, a tak sme poprosili vedenie vašej školy, aby vám to nepovedali. Niežeby sme vás pokladali za rasistov, ale predsa len, uznávame, že je to trochu neobvyklé, vidieť u nás pohromade toľko ľudí negroidnej rasy. Prichádzajú k nám najmä Afričania z rozvojových krajín, z Etiópie, Zimbabwe, Konga, Nigérie, Mali, Juhoafrickej republiky... ale máme aj niekoľko Arabov z Tuniska, Líbye, Sudánu, Egypta a podobne. Materské krajiny ich vyslali vzdelávať sa na zahraničnú vysokú školu. Sú to, bez výnimky, veľmi vzdelaní, inteligentní a sčítaní mladí ľudia. Výber z toho najlepšieho, čo ich krajina ponúka. Sú tu za odmenu, na náklady svojej rodnej krajiny, ako vybraná elita, ktorá sa má v budúcnosti postaviť do jej čela. Študujú väčšinou medicínu, právo, poľnohospodárstvo a ekonómiu, ale aj techniku. Nezabúdajte, že pochádzajú zo zaostalých, väčšinou poľnohospodárskych rozvojových krajín a lekárov, právnikov, inžinierov, technikov a ekonómov takmer nemajú. Po čase sa ich naučíte rozoznávať. Najsvetlejší sú Egypťania, krásne čokoládoví sú Etiópčania a čierni ako box na topánky sú zase Juhoafričania...“

„Fakt? Mne pripadajú všetci negroidi rovnakí. Kučeravé čierne vlasy, hrubé pery, široké nosy, hnedé oči, ružové jazyky a dlane, veľa pigmentu v pokožke. Aj mongoloidná rasa, Vietnamci, Japonci, Číňania a Indiáni mi pripadajú všetci rovnakí. Dlhé čierne vlasy, šikmé oči žltkastý nádych pokožky,“ pokúšam sa ohúriť ich svojimi znalosťami z oblasti genetiky, ktorá ma na biológii nesmierne bavila. „Poďte za mnou, prosím, prevediem vás po areáli inštitútu!“ vyzvem hostí.

„Im zase pripadáme rovnakí my... Všetci vraj máme rovnako bledé tváre. I keď je to nepochopiteľné, lebo máme rôznu farbu vlasov a očí,“ zasmeje sa ktorási z vedúcich.

Celý sprievod hostí i spolužiačok sa pohne za nami. Ukazujem im, kde študujeme, kde bývame, kde sa stravujeme, relaxujeme. Spolužiačky veselo konverzujú so študentmi. Nezaprú v sebe závan koketérie. Ale som tomu rada. Mohlo to skončiť trapasom, ba aj hromadným únikom. Postupne zisťujem, že chlapci sú milí, slušní, galantní, naozaj veľmi inteligentní a sčítaní. Kráčam po boku vedúcich.

„Ako dlho sú u vás?“ zaujíma ma.

„Naše stredisko ich má pripraviť po jazykovej stránke. Všetci ovládajú výborne angličtinu, ktorá je spočiatku naším spoločným komunikačným jazykom. U nás sa musia naučiť základy českého jazyka, aby na vysokej škole rozumeli výkladu. V našom prípravnom stredisku by mali byť rok a potom sa rozídu po celej republike na rôzne fakulty. Najviac ich je v Prahe. Niektorí idú do Brna aj inde. Každý rok k nám prichádzajú noví...“ vysvetľujú mi lektori.

„A to sú schopní za rok sa naučiť jazyk? Veď je pre nich náročný!“ žasnem.

„Sú to všetko fakt nadaní a výnimoční študenti. Žijú u nás od novembra, teda tri mesiace a počujete, ako bez problémov komunikujú? Problémy im robí iba skloňovanie,“ presviedča ma vedúca.

Chvíľu sa započúvam do švitorenia hlúčikov. Fakt. Normálna konverzácia. Chvíľami ruky, gestikulácia a smiech, ale ide im to. Prekvapuje ma, že sú takmer všetci menší ako ja. Vždy som si myslela, že černosi sú obrovskí a svalnatí chlapi. Usudzovala som tak ale asi podľa športovcov na olympiáde. Medzi stovkou hostí vzhliadnem sotva toľko chlapcov vyšších odo mňa, že ich môžem spočítať na prstoch jednej ruky. Ale sprievodcovia mali pravdu. Po vychádzke na hrádzu, zrúcaninu hradu a po večeri musím uznať, že nie sú všetci rovnakí. Poniektorí sú ako sadze. Ide z nich spočiatku des. Kým neotvoria ústa a nevyceria krásne biele zuby a ružové jazyky. Je to až neskutočné. Pripadá mi to komické. Ten chýbajúci pigment na jazykoch a dlaniach v kontraste s čiernou pokožkou na iných častiach tela. Niektorí sú veľmi krásni kakaoví, sympatickí čokoládoví alebo bledo-kávoví. Nepociťujem žiaden odpor ani antipatie. Sú zaujímaví.

Po večeri nás čaká diskotéka. Zavolali sme si disdžokeja z okresného mesta, zaplatíme ho zo zdrojov SZM. Privítam oficiálne ešte raz do mikrofónu hostí, poprajem im príjemnú zábavu a dám priestor hudbe a tancujúcim. Chvíľu pozorujem hlúčky tancujúcich. Logicky sa rozdelili do krúžkov. Žiadne páry. Hľadám kruh tancujúcich, kde sú nejakí vyšší chlapci. Všimnem si jedného vyššieho čokoládového, veľmi sympatického fešáka a vtisnem sa medzi neho a ostatných tanečníkov.

„Dovolíte? Môžem sa pridať?“ pýtam sa zo slušnosti.

„Samoserejme!“ vycerí na mňa dotyčný slonovinové zuby  a ružovým jazykom si prejde po hrubých perách.

Chvíľu sa necháme unášať vírom hudby a tanca. Snažím sa tancovať tak ako ostatní. Napodobňujem ich. Prax teda žiadnu nemám. Len pri magnetofóne či rádiu občas doma alebo na internáte „trsám“. Spolužiačky mi ukázali pár grifov. Snažím sa, aby som nebola za „nešiku“. Ale po čase mi to ide celkom fajn. Aspoň som o tom presvedčená. Disdžokej púšťa skvelé diskotékové hity začiatku osemdesiatych rokov.

„Achoj! Ja sa folám Abebe Gebrehiwot Tesfay... a som prišla z Etiopia!“ podáva mi  vedľa tancujúci vysoký chlapec ruku na zoznámenie.

„Ahoj! Ja som Jana Balážová,“ spustím po česky, aby mi rozumel. „Pochádzam zo Slovenska,“ potrasiem mu rukou.

„Jana? Slovenia?“ pýta sa.

„Nie! Slovakia!“ opravím ho.

„Yes! Čekoslovakia. Tu jesú Čeki a ty jeseš  zo Slovakia!“ chápavo prikyvuje. „Kustav Chusák, president, pochazaš zo Slovakia, tak?“

„Áno, náš prezident Československej republiky je fakt Slovák,“ som prekvapená, aký je sčítaný.

„Ja bývam v meste pod Vysokými Tatrami,“ upresňujem.

„Posnaš Vysoka Tatra. Krásny. Ako Karpata. V Etiopia sama pušť, rofina. Len chlafne mesto vysoká hora. Kopce plisko. Ja tam byfala. Adis Abeba. Rosumela?“ snaží sa mi lámanou češtinou priblížiť mesto, z ktorého pochádza.

„Rozumiem. Pochádzaš z hlavného mesta Etiópie a aj keď je všade púšť, okolo mesta sú hory podobné našim Vysokým Tatrám. Je to tak?“ uisťujem sa.

„Chapala. To je topre!“ poteší sa.

Chvíľu tancujeme bez slova.

„Ja mala tvacaťtri rok. A ty?“ pýta sa Abebe po chvíli.

„Ja budem mať dvadsať! O štyri mesiace maturujem,“ pochválim sa.

„Čo to... maturujem?“ nerozumie.

 „Končím strednú školu záverečnou skúškou,“ upresňujem.

 „Yes! A potom vysokoškolská studium?“ pýta sa.

 „Nie! Nechcem ísť na vysokú školu. Chcem pracovať ako vychovávateľka,“ zverujem sa.

„Fychofafatelka? Nerosumela,“ bezradne na mňa pozrie.

Zasmejem sa: „Niečo ako učiteľka. Práca s deťmi. Aj tak vieš výborne česky po takej krátkej dobe.“

„Moja starší sestra taky učitel.  A mladší strafotna sestra. Ony vyštutofala vysoká škola,“ dozvedám sa.

„Aj moja mama pracuje ako zdravotná sestra. Otec je technik – konštruktér. A mám dvoch bratov. Ty  máš dve sestry?“ pýtam sa.

„Ešte tfa pratof.  Jeten studium vysoká škola Amerika! A mladší lyceum. Bude študirovať taky vysoká škola, “ upresňuje.

 „Fíha, to ste teda riadne vzdelaná rodina. Ani u nás to nie je bežné, aby boli piati súrodenci vysokoškolsky vzdelaní. Čo robia rodičia?“ fakt ma to začína zaujímať.

O Etiópii som počula ako o chudobnej poľnohospodárskej rozvojovej krajine s množstvom negramotných ľudí. A tu, predo mnou, stojí živá výnimka.

„Otec má stroje.  Mama má obchod!“ stručne zahlási.

Tento krát som nerozumela ja: „Takže mama je predavačka a otec montér?“

„Nou. Otec aj mama majitel!“ vysvetľuje.

Myslí si, že súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov je pre nás samozrejmosť?

„Tvoj otec je kapitalista? Továrnik?“ žasnem.

„Nou! Ne kapitalist. U nás, Etiópia, socialism. Mengistu Haile Mariam nastolila komunism. Predtým flatla cisár Haile Selassie. Ale moja rodič bochata. Mala dost peňaz!“ snaží sa objasniť postavenie jeho rodiny.

Prikývnem na znak súhlasu, ale, pravdupovediac, jasné mi to veľmi nie je. Budem si musieť naštudovať históriu Etiópie. Tancujeme opäť chvíľu mlčky.

„A ty budeš študovať na akej vysokej škole?“ pýtam sa po chvíli.

„V Prag. Na fysoka škola polnohospotarska. Ja byť potom inžinír,“ odpovie.

„Fakt? Ja mám v Prahe staršieho - dvadsaťdvaročného brata. Študuje na jadrovej fyzike. Mám ešte jedného mladšieho brata. Má iba desať rokov a chodí do základnej školy...“ zverujem sa.  „Praha je krásna. Bola som tam mnohokrát. Najmä v divadlách. Milujem hudbu a divadlo.“

„Aj ja mala rada chutba. Tnes fečer v program ukasala naša etiopska folklor. Chutba, tanec, spef. My bola päť s Etiopia,“ prizná sa.

„Rozumiem. Dnes vystúpite v programe s hudobným číslom. A aké máš ešte iné záujmy? Ja milujem okrem hudby a divadla ešte knihy, výtvarné umenie, prírodu, turistiku, ručné práce a najmä deti,“ vymenujem mu celú škálu mojich koníčkov.

„Ja taky mala rada knicha, history, architektura, priroda, turizm a ... čildren... díte. A rada sport, volejbol...“ zveruje sa mi môj exotický tanečník s podobnými záujmami ako mám ja.

„Prepáč, mám povinnosti! Musím prerušiť diskotéku a ísť ohlásiť kultúrny program!“ ospravedlňujem sa, pozrúc na hodinky.

„Ty byť tá menedžer, čo nás sprevádzať po vychádzka?“ snaží sa Abebe preniknúť prítmie panujúce na diskotéke a identifikovať ma.

Zasmejem sa: „Také niečo. Som predsedníčka zväzáckej organizácie a mám na starosti celú akciu! Prepáč! Potom sa ešte uvidíme!“

Ďalšiu hodinu a pol nasleduje kultúrny program. Každá krajina, zastúpená medzi prítomnými, sa prostredníctvom našich hostí predstavuje svojou troškou toho najtypickejšieho. Vyzývam pomocou mikrofónu z pódia jednotlivé delegácie, aby sa nám predstavili. Popritom fotografujem. Budú z toho pamätné diapozitívy. Keď príde rad na piatich Etiópčanov, zakývam nenápadne Abebemu. Je z nich najvyšší. To jediné dievča v dlhých bielych vyšívaných šatách je ich krajankou. Ukáže sa, že je to ich národný kroj. Nasleduje trojminútové číslo. Spev, tanec a bubnovanie. Ukážka etiópskeho národného folklóru vrátane krojov.  Abebe sa zvŕta spolu s tanečníčkou, ďalší traja mladíci spievajú a sprevádzajú tanečníkov na rytmických hudobných nástrojoch. Niekoľkokrát  ich odfotografujem. Všimnem si, že Etiópčania sú veľmi pekní ľudia. Čokoládovohnedí, urastení, štíhli, svalnatí. Nie čierni a malí ako Juhoafričania. Ešte netuším, že raz to bude pre mňa zvečnená pekná osobná spomienka. Nakoniec vystúpia aj zástupcovia našej školy za Československo. Vydarený večer. Po programe ešte aspoň hodinu pokračuje diskotéka. Abebe ma vyhľadá a už tancujeme iba my dvaja.

Tento večer nemá chybu. Má svoje neopakovateľné čaro. Môj tanečník je nesmierne šarmantný spoločník. Zisťujem, že je neobyčajne sčítaný a inteligentný. Dozvedám sa, že na strednej škole bol najlepším študentom a za odmenu ho štát vyslal na zahraničné vysokoškolské štúdium. Ich zaostalá poľnohospodárska krajina je práve v rozvoji a potrebuje vzdelaných agronómov ako soľ. Abebe má byť jedným z nich. Za tri mesiace, ktoré u nás zatiaľ strávil, ovláda jazyk do takej miery, že sa vieme bez problémov dohovoriť. Občas si pomáha odbornými termínmi a cudzími výrazmi prebranými z angličtiny. Jeho skloňovanie je trochu komické, ale zisťujem, že je mi s ním veľmi príjemne.

Prvýkrát v živote tancujem s chlapcom „slaďák“, keďže ešte nikdy som na diskotéke nebola. Tancovala som už s chlapcami spoločenské tance v druhom ročníku v tanečných kurzoch a v pražskej Lucerne na plese. Polku, valčík, waltz, čardáš, rumbu. Ale pravý diskotékový „ploužák“, telo na telo, blízkosť, intimita, to je pre mňa nové. Je mi tak dobre v tom prítmí. Túlim sa k môjmu tanečníkovi, položím si hlavu na jeho rameno a nechám sa unášať tónmi nádhernej rockovej balady. V jeho náručí je tak bezpečne. Cítim slabé chvenie v tele. Dúfam, že on to nepostrehol. Čo by si o mne pomyslel? Som predsa slušné a cudné dievča.

Spolužiaci nás sledujú. Väčšina pri „slaďáku“ sedí, len zopár odvážnych párikov sa nájde a napodobní nás. Väčšinou sú to však naši spolužiaci a spolužiačky, ktorí tvoria páry na škole. Cítim prenikavý pohľad okolo sediacich. Akoby ma odsudzovali. Alebo obdivovali? Má tá Jana teda odvahu, túliť sa bez zábran k černochovi po dvojhodinovej známosti. A práve ona. Nepoškvrnená. Posledná panna v triede...

 Nech! Ja som sa vždy líšila. Vždy som bola iná ako ostatní. Vymykala som sa normálu. Prečo nie aj teraz... Nerobila som to však z recesie. Naozaj mi bolo príjemne a vychutnávala som si túto chvíľku. Prečo sme takto s Damiánom za celých dlhých takmer šesť rokov nikdy netancovali? Schúlení vzájomne v náručí? Je to božský pocit. Tancovala by som takto až do rána.

Každá príjemná chvíľka raz musí skončiť. Skončila aj diskotéka a celá akcia. Bolo mi to takmer ľúto. Abebe ma slušne vyprevadil, otvoril mi všetky dvere, pustil ma prvú, podal a pomohol mi obliecť si kožuštek a čižmy. Žasla som. Ešte nikdy som sa na Slovensku ani v Čechách nestretla s takým galantným a inteligentným spoločníkom, ktorý by mal spoločenský bontón v malíčku. Veľmi ma tento mladý muž priťahoval. Aj on je iný ako všetci chlapci, ktorých som doteraz poznala. O afrických černochoch som mala skreslenú predstavu, že sú niekde na úrovni medzi opicou a človekom, že sú to primitívni a necivilizovaní divosi. A tu, hľa, živá ukážka, popierajúca tieto mýty. Nikdy predtým som nemala  žiadne predsudky voči iným rasám, ale strach z neznámeho som určite mala. Teraz som sa však už nebála. Cítila som sa s týmto chlapcom bezpečne. Odprevadila som ho až k autobusu.  Rozlúčili sme sa strohým - dovidenia! Vošiel dnu a sadol si. O chvíľu sa  zohol a niečo robil. Nezbadala som, čo.

Stúpla som si na špičky, aby som lepšie videla, keď sa zrazu vyklonil z okienka a podával mi poskladaný lístok, pero a papier: „Janka, tu mala moj adres, napísala tvoj, prosím! Súhlasíš, aby my dvaja korespodenšn?“

Pochopila som, že chce, aby sme naďalej udržiavali písomný kontakt. Kývla som hlavou a urýchlene som napísala svoje meno a adresu na internát, kde som trávila desať mesiacov v roku. Nie som, zrejme, iba zabudnuteľnou epizódou v jeho živote. Chce nadviazať kamarátsky kontakt. Prečo nie? Kamarátmi byť môžeme. Zaváňa to exotikou. Aspoň sa niečo dozviem o jeho krajine a spôsobe života. Cítila som však, že toto osobné stretnutie nemôže byť a nebude posledné v našom živote. Podala som mu lístok cez okienko. Usmial sa. Naše prsty sa dotkli. Všimla som si, že dlane má úplne ružové. Zakývala som mu a opätovala úsmev. To sa už autobus pohýnal.

Najbližšie mesiace nastala čulá korešpondencia. Dvakrát týždenne som dostala od Abebeho list, na ktorý som okamžite odpovedala. Listy mám dodnes schované a aj po vyše tridsiatich rokoch zaváňajú romantikou a dobrodružstvom. Mal úhľadné písmo a až neskutočne dokonalý pravopis. Ani jedna hrúbka v ypsilonoch. Okrem skloňovania, ktoré mu stále spôsobovalo trochu problémy, robil neuveriteľné pokroky v jazyku. Ten pravopis svedčil o tom, že bol vynikajúcim a usilovným študentom. Dozvedela som sa veľa o jeho krajine, zvykoch, kultúre a jazyku.  Do každého listu mi vložil  lekciu jeho rodného jazyka, abecedu a slovíčka v amharčine. Prvé slová, ktoré som s naučila, boli ahoj – selam a pomaranč – brtukan. Ja som mu napísala o sebe, svojej rodine a živote na Slovensku. Každým listom sa zlepšoval po jazykovej stránke. Zistila som, že nemá priateľku, i keď predtým mal nejaké nezáväzné známosti. Nesmierne sympatické mi bolo, že nepije alkohol a nefajčí. Drogy a hazardné hry boli v tej dobe pre nás, obyvateľov socialistických krajín, takmer neznámym pojmom. Najprv som si myslela, že je moslim, ktorý preferuje polygamiu a mnohoženstvo. Neskôr som zistila, že je kresťan – katolík, ako ja. Preferoval monogamné vzťahy, vernosť, mal zmysel pre rodinu a zbožňoval deti. Presne ako ja. Bol jedinečný.  Aj naše záujmy a koníčky boli podobné.

Ani jedna zo spolužiačok neudržiavala kontakty s niektorým zo zahraničných študentov, ktorí u nás boli v januári na návšteve. Ja som bola jediná. Výnimka. Pomaly, ale isto, som si začala uvedomovať, že som sa asi zamilovala.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?