Prvé televízne skúsenosti

Autor: Janka Podtatranka | 11.1.2015 o 19:19 | (upravené 11.1.2015 o 20:28) Karma článku: 4,05 | Prečítané:  312x

Vychovávame s manželom  dve rómske dievčatá, ktoré sme si osvojili. Zvlášť jedna z nich, Milka, je veľmi  talentovaná.   O jej prvých skúsenostiach so šoubiznisom si prečítajte v ukážke z knihy Tá rebelka z televíznej reality šou.

Keď mala Milka desať rokov, prihlásila sa na spevácku súťaž. Pesnička Je t'aime od Lary Fabian v podaní prvej  striebornej superstar Martiny Šindlerovej, ktorú nesmierne obdivovala, sa stala jej srdcovkou.  Stiahla si ju do mobilu a šla von. Po dvoch hodinách sa vrátila.

„Milka, mala by si sa začať učiť tú pesničku,  v sobotu máš súťaž!“ nabádala som ju.

„Už ju viem!“ bezstarostne odvetila.

„Nekecaj! Neverím! No, schválne, skús ju zaspievať. Ja ťa odfilmujem. Ale najprv sa pekne obleč!“ myslela som si, že sa iba chvastá.

Milka sa obliekla do zlatých dlhých  šiat a zlatých črievičiek. Zapla som jej hudbu z mobilu a ona krásne, na prvý šup zaspievala celú pieseň. S dokonalou francúzskou výslovnosťou, ktorú foneticky prebrala. Aj túto nahrávku som dala na You tube. Ďalšie videá sú z firemných večierkov, televíznych súťaží, verejných koncertov a domácich recitačných nácvikov.

Spolu so sestrou Tinkou a kamarátkami sa zúčastnila castingu televíznej súťaže Minitalent šou. Tancovali country choreografiu, spolu so Zdenkou predviedla Milka vlastnú choreografiu moderného tanca a sama zaspievala dve piesne Modrá a Je t'aime. Moderátorka ju pochválila.

Ďalšou skúsenosťou do života bola televízna súťaž Slovensko má talent. Na Superstar, ktorú pravidelne sledovala a fandila jej, sa ešte hlásiť nemohla, tam je vekový limit šestnásť rokov. Milka mala vtedy iba jedenásť. Bol to jej nápad, ale ja som ju v tom všemožne podporovala. O jej talente som bola skalopevne presvedčená. So svojou obľúbenou piesňou sa prebojovala cez casting v Poprade. Deň pred divadelným castingom prišla televízia Markíza a v parku pri gymnáziu, v ktorom som vtedy pracovala, natočila s našou Milkou videovizitku ako s mimoriadne talentovaným dieťaťom. Rozprávala tam o tom, aká je šťastná u pestúnov, ako ju baví spev, tanec a recitácia a čo si pripravila. Zaspievala niekoľko pesničiek.

 Do divadla v Košiciach som cestovala spolu s ňou. More ľudí o siedmej ráno, pridelenie čísla, podpísanie zmluvy a niekoľkonásobné natáčanie triumfálneho príchodu moderátorov pred divadlom, vstup, inštruovanie divákov a okukávanie všemožných prítomných talentov malo ešte svoje čaro. Utrpením bolo úmorné, mnohohodinové, takmer celodenné čakanie v podzemných priestoroch divadla. Všetci súťažiaci boli sústredení do maličkej šatne, kde na pár metroch štvorcových boli desiatky ľudí. Do zákulisia za javisko volali skupinky súťažiacich po približne desať čísiel. Do hľadiska pustili ich rodinných príslušníkov. Ostatní museli ostať v šatni. Bol august, vonku horúčava a v šatni dusno. O malú chvíľu bol priestor vydýchaný. Vyšla som k hlavnému vchodu aj s dcérou a chceli sme sa nadýchať čerstvého  vzduchu.                

„Kam idete pani?“ zastavili ma ochrankári.

„Ideme na čerstvý vzduch k fontáne. Čakáme už šesť hodín, nedá sa tam dýchať. V šatni je dusno a horúco,“ vysvetlila som im.

„Máte už vystúpenie za sebou?“ spýtali sa.

„Nie!“ prekvapila som sa.

„Von nesmiete! Máme zakázané púšťať kohokoľvek, kto ešte nesúťažil,  z divadla!“ zahradili mi rukami východ von.

„Ako to? Som predsa slobodný človek. Ak budem chcieť, môžem kedykoľvek odísť, či nie? To čakanie ma už prestalo baviť!“ naštvala som sa skutočnosťou, že obmedzujú moju osobnú slobodu.

„Nesmiete! Podpísali ste, predsa, zmluvu. Zo súťaže nemôžete za žiadnych okolností odstúpiť! Inak zaplatíte zmluvnú pokutu sto tisíc!“ vysvetlili mi.

Trhlo mnou. Niekoľkostranovú zmluvu som pri podpise zbežne prečítala. Pokutu za dvojročné porušenie mlčanlivosti som si všimla, ba aj za svojvoľné odstúpenie. Ale myslela som si, že to platí iba pri semifinalistoch a finalistoch. Vždy mi vŕtalo v hlave, ako je možné, že súťažiaci v takýchto súťažiach vystupujú aj so zdravotnými ťažkosťami a nikto neodstúpi napriek psychickému tlaku pri príprave. Bola som vážne naštvaná.

„Pusťte nás aspoň do hľadiska, nech vidíme výkony súťažiacich!“ poprosila som ich.

„Ani tam vás nesmieme pustiť! Dovolia vám tam ísť, až bude vaša dcéra vystupovať!“ nepotešili ma.

Naštvane som rezignovala, chvíľu som  dýchala horúci augustový, ale aspoň  čerstvý vzduch a frfľajúc sa vracala s dcérou do podzemia.

„Vôbec sa nebudem čudovať, ak tam niekto skolabuje!“ počastovala som ich na rozlúčku štipľavou poznámkou.

O tretej volali dcérine číslo. Dala som technikom karaoke a poučila ich, že majú dať mikrofón na stojan, Milka bude najprv recitovať. Mala pripravenú dvojminútovú satirickú povesť. Potom jej majú pustiť hudbu, ona si vyberie mikrofón a odspieva pieseň Teď královnou jsem já, ktorú mala pripravenú. Nakoniec odloží mikrofón a urobí gymnastickú zostavu s niekoľkými saltami a premetmi. Spolu s ňou ma do zákulisia nepustili. Aj malé deti tam museli samé. Nás, rodičov, pustili na druhý balkón do hľadiska. Fotografovať a filmovať sme mali zakázané. Bola som však odhodlaná urobiť si videozáznam, a tak som si schovala digitálny fotoaparát do saka. Zopár rodičov to tiež skúsilo, pozorné oko organizátorov ich však odhalilo a aparáty im vzalo. Aby sa mi nestalo niečo podobné, zamaskovala som fotoaparát vo výške bránice do klop rozopnutého saka. Zozadu ani zboku si nikto nevšimol, že nahrávam svoje dieťa. Nahrávka kvalitná nie je, pôsobí roztrasene, porotcov skoro vôbec nie je počuť, ale mám korpus delikty, že som si nevymyslela to, čo potom prišlo. Nasledovalo číslo mojej dcérky. Zapla som nahrávanie. Prvý šok bol, že Milka došla s bezdrôtovým mikrofónom v ruke. Dali jej ho v zákulisí. Nechápala som, ako bude recitovať. Bolo cítiť, že má trému a je neistá. To, že ju na pódiu nečakal stojan, ju riadne vykoľajilo.

Prívetivá porota ju chcela povzbudiť, a tak sa prvý ozval člen poroty, môj obľúbený populárny spevák, známy ako nekompromisný kat: „Ahoj! Ako sa voláš a koľko máš rokov?“

„Volám sa Milka Lacková a mám jedenásť rokov,“ odpovedala neisto.

„Ty si k nám prišla asi spievať. Však?“ spýtal sa.

„Áno!“ odpovedala na otázku.

Čakala som, že povie niečo o tom, že najprv by mala recitovať a nakoniec aj cvičiť, ale jej schopnosti vo verbálnej komunikácii a tréma jej to nedovolili. Podrezaný jazyk ako našej Tinke, jej skrátka chýba.

„Dobre! Tak spievaj!“ vyzval ju.

Diváci zatlieskali. Všetci sme čakali na prvé tóny skladby. Nič také sa však nestalo. Prešli asi tri minúty. Nervózna bola Milka, porota i diváci, ktorí začali najprv pokašliavať a neskôr sa smiať. Bože, veď ju vysmejú. A pritom za to nemôže ona, ale niekto zo štábu. Technik, ktorému som dala inštrukcie, že hudbu má pustiť, až keď dcéra odrecituje, si bezpochyby plnil svoju povinnosť. Ešte neodrecitovala. A Milku to ani nenapadlo. Čakala na hudbu.

Skvelý porotca ktorý má, mimochodom, všetky moje sympatie, ukončil výsmech poznámkou: „Choď povedať moderátorom, aby ti vzadu pustili hudbu!“

Milka sa otočila a šla až na kraj pódia. Spoza zákulisia z pravej strany jej vyšiel v ústrety moderátor – populárny slovenský filmový herec. Lepšie povedané, vypotácal sa. Myslela som si, že zle vidím. Dokonca, potkol sa a takmer spadol. Časť divákov to nemala možnosť vidieť, ale tí naľavo, kde som sedela aj ja, mali možnosť všimnúť si to. Preboha! Snáď nie je opitý? Alebo to len hrá? Ale pre koho, keď ho všetci nevidia? Položil Milke ruky na ramená a niečo sa jej pýtal. Ona mu odpovedala.

„Čo tam vzadu spíte? My sme tu už dávno pripravení!“ zakričal naňho netrpezlivý porotca.

„Ale MY, nie... nie sme pripravení!“ opileckým hlasom zakričal moderátor a urobil ústretové gesto vpred s roztiahnutými rukami, pri ktorom opäť skoro spadol.

Milka sa vrátila. O chvíľu zaznela hudba. Dieťa sa maximálne snažilo, ale stres z práve prežitého trapasu, dlhé čakanie a tréma sa na jej výkone značne podpísali. Bol to na jej schopnosti priemerný výkon. Vie to odspievať aj podstatne lepšie. Čakala som, že jej niekto dá červený krížik. Nedostala ani jeden. Aj po skončení svietili na monitoroch iba tri zelené krížiky. To by malo znamenať postup.

Prvý začal hodnotiť spevák: „Milka, všetci cítime, že talent v tebe je. Neviem, ako by som ti to povedal čo najšetrnejšie, aby som ťa nezranil. Boli tam veľmi dobré miesta, ale aj slabšie. Len si nie som istý, či toto je už na postup a či ťa máme pustiť ďalej. Je tu veľká konkurencia a veľa dobrých spevákov v tvojej vekovej kategórii. Skrátka, boli tu aj lepší. Pracuj na sebe, nezahadzuj svoj talent! Záleží len na tebe, ako ho využiješ! Môže raz z teba byť slávna speváčka, ak budeš usilovná, ale aj nemusí, ak spev zanedbáš. Je to na tebe.“

Bolo to vskutku spravodlivé a milosrdné hodnotenie za ten nemastný   - neslaný výkon, čo Milka podala. Ak by zarecitovala alebo aspoň zacvičila, možno by ju boli posunuli ďalej, lebo by zistili, aká je všestranne talentovaná.

Druhá porotkyňa – známa slovenská moderátorka - sa vyjadrila: „Súhlasím s kolegom. Si ešte veľmi mladá, máš dosť času pracovať na sebe a zdokonaľovať sa, aby si raz zasvietila.“

Predseda poroty, populárny český herec a moderátor, to len zdupľoval: „Kolegovia majú pravdu. Dnes to ešte nie je na postup!“

Milka sa poďakovala po každom hodnotení, nakoniec pozdravila a odišla z pódia. Musela som počkať, kým skončila celá séria vystúpení. Po Milke šlo deväťročné dievčatko. Prednášalo vtipnú detskú  prózu o malom kačiatku. Počula som ju recitovať v zákulisí. Bola rovnako výborná ako moja Milka. Držala som jej prsty. Povedala nadpis a prvé tri vety. Jej štebotavý detský hlások a vtipný text rozveselil divákov. Dieťa zneistelo. Zaseklo sa. Mamka na ňu zakričala z balkóna, aby pokračovala. Dieťa sa pokúsilo pokračovať. Ďalší text však bol ešte vtipnejší a veselosť divákov nemala konca kraja. Dievčatko si myslelo, že sa jej vysmievajú, rozplakalo sa a zosmiešnené zutekalo z pódia. Niektorí ešte po nej začali aj pískať. Chúďa. Dúfam, že toto fiasko do televízie nedajú. Bola som vážne  znechutená.

Matka bola rozčúlená a oborila sa z balkóna na divákov: „Prečo ste sa smiali? Čo ste nevideli, že ju to vyvádza z miery? Ona je fakt talentovaná. Aj profesionálni herci majú problém ostať vážni vo vtipných dialógoch...“

Plne som ju chápala, ale už bolo neskoro. To naša Milka ešte obstála dobre. Aj keď sa jej spočiatku chechtali kvôli tej hudbe, nakoniec jej za výkon zatlieskali a nevypískali ju.

Keď som vyšla von a stretla sa s Milkou, spýtala som sa, prečo nerecitovala a necvičila.

„Veď som nemala stojan. To som mala dať mikrofón na zem? A mami, keby si vedela, akí boli moderátor aj moderátorka opití. Obidvaja. Preto ani nevychádzali na pódium. Keď sa ma pýtali, čo chcem, ako mi nepustili tú  hudbu, razilo z nich ako zo suda!“

Že to nebol iba môj postreh, ale všimlo si to aj dieťa, bolo viac ako veľavravné. A pravdu mi potvrdila aj moja žiačka z gymnázia, ktorá tam bola spolu s nami. Vystupovala s brušným tancom a na rad sa dostala až večer o ôsmej. Povedala, že videla hore, kde mal mať štáb občerstvovňu, okolo štvrtej moderátorov úplne scápaných, najmä moderátora, ktorý ledva stál na nohách. Dokonca, robili s ňou rozhovor a cítila z nich alkohol. Porota sa, na rozdiel od moderátorov,  chovala striedmo a spôsobne. Odvtedy tohto herca nemám rada, i keď predtým patril k mojim obľúbeným.

Tušila som, že z tejto várky súťažiacich toho v televízii asi veľa nedajú, vďaka podguráženým moderátorom. A mala som pravdu. Keď to potom dávali v televízii, bolo to tak perfektne zostrihané, že moderátori z toho vyšli bez poškvrnky ako úplne triezvi. Z Milkinej desiatky nedali nikoho, iba to nešťastné dievčatko, ktoré  zutekalo  z javiska. Vyznelo to ako výsmech a dieťa ako neschopné a nehodné tejto súťaže, patriace skôr do hviezdnej roty. Nielenže Milku nestrihli ani náhodou, ale natočená videovizitka vyšla úplne nazmar. Dokonca, už nie je ani v archíve. Keďže ju neodvysielali, ktosi ju vyhodil. Dva roky som čušala, potom som dala video  na internet a teraz, po piatich rokoch o tom píšem. Mlčanlivosť som neporušila. Ale po tomto zážitku som sa zaprisahala, že so šoubiznisom už nechcem mať nič spoločné a Milku do toho tlačiť nebudem. Ale nikdy nehovor NIKDY.

Vtedy ešte nemala Milka problém s tým, že ju filmujem. Teraz mi to už nedovolí. Chcela by som zaznamenať  Ave Máriu od Beyoncé, ktorú spievala tohto roku v deviatom ročníku na koncoročnej besiedke v škole a na talentových skúškach na konzervatóriu v Košiciach. Počula som ju na skúške. Bolo to nádherné. Nahrať sa nenechá. Potvorka. Konečne ju nechali vystupovať v škole. Po deviatich rokoch. Už sa nebáli, že nebodaj opľuje obecenstvo. Učitelia jej gratulovali, spolužiaci aplaudovali. Naraz zistili, aký majú v škole talent. To však už bola prijatá na konzervatórium. Zažila svoje prvé standing ovacion a priznala sa, že mala príjemné pocity.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?