Skvelé začiatky

Autor: Janka Podtatranka | 9.1.2015 o 22:17 | Karma článku: 2,87 | Prečítané:  325x

Štvrtú knihu - Tá rebelka z televíznej reality šou - som venovala celú svojej adoptívnej dcére rómskeho pôvodu, Milke. Do puberty to bolo jedno slušné, tiché, pracovité a nesmierne talentované dievčatko. V predškolskom veku bola dokonca výnimočná. V puberte prišli problémy so správaním i so školou, talent hodila za hlavu a myslela len na zábavu, vzhľad a chlapcov. Od jej 12. do 16. rokov to bola pre nás skúška nervov. To najhoršie je už, našťastie, za nami. Dnes je z Milky študentka 2. ročníka konzervatória v Košiciach. Usilovne študuje spev, ktorý miluje od malička. Pevne veríme, že úspešne doštuduje a bude sa uberať umeleckým smerom. Prečítajte si ukážku z knihy.

Keď k nám Milka ako triapolročná prišla d detského domova, bola na plienkach. Mala problémy s močovým mechúrom, dostávala časté zápaly, musela som s ňou navštevovať nefrológiu. Trpezlivo somživote e veríme, že v  ju každé tri hodiny vysádzala na nočník, až kým bola celú noc suchá. Podložila som pod plachtu igelit a ak sa stala nehoda, menila som plachty. O tri týždne už plienky nepotrebovala.

Keď jedla, kŕčovito si držala tanier a nedovolila nikomu, aby jej ho vzal. Vždy všetko zjedla, akoby sa bála, že ak to nezje, bude hladná do najbližšieho jedla. To je typické pre všetky deti z detských domovom. Stále sa boja, že im jedlo niekto zje a budú hladné.

Niektoré veci boli pre ňu úplne nové. Párky, televízor, zubná kefka a pasta, klavír...

Bola veľmi často chorá. Takmer dvakrát do mesiaca jej zrazu vystúpila horúčka až na štyridsiatku. Znášala ju obdivuhodne. Keď som jej dala zábaly alebo antipyretiká, akonáhle jej teplota klesla, už bola opäť veselá a fit. Tinka bola totálne zničená a vracala z omnoho nižších teplôt, našťastie, ona bola chorá veľmi zriedkavo. Milka však k nám prišla s totálne oslabenou imunitou.

S chuťou som sa pustila do pletenia a háčkovania. Zháňala som rôzne vzory a motívy. Obliekala som svoje dve dcérky ako bábiky. Každý nás zastavoval a obdivoval, aké sú to pekné dvojičky. Najprv bol medzi nimi rozdiel piatich centimetrov, potom Milka prerástla Tinku o desať a teraz sú na tom úplne rovnako. Stošesťdesiat. Viac, zrejme, nevyrastú. Genetika nepustí.

Pri každej možnej príležitosti som dievčatá fotila a množstvá fotiek zakladala do albumov. Založila som albumy aj im, aby si ich raz mohli vziať na pamiatku. Sú na tých fotkách ako malé princezné. Bola som šťastná. Presne tak som si to predstavovala. Chodievali sme na výlety do Tatier, do ZOO, na kúpalisko, detské divadelné predstavenia... Od troch rokov dievčatá bicyklovali a korčuľovali, od šiestich  vedeli plávať.

Veľmi skoro som zistila, že Milka je pracovitá a nesmierne talentovaná. Keď bolo treba upratať hračky, bez odvrávania ich odkladala, kým Tinka robila na posteli sviečku s nohami hore.

Pri príchode bola Milka sociálne zaostalá ako poldruharočné dieťa. Vôbec nekomunikovala. Vedela povedať iba jediné slovo „macík“. O rok mladšia Tinka ju učila pomenovávať zvieratká. Rozvíjala som jej slovnú zásobu pesničkami. Každý deň sme sadli ku klavíru, ja som hrala a všetky tri sme spievali. O dva týždne už vedela zaspievať dvadsať detských piesní. Kohútik jarabý, Pec nám spadla, Moja mamka niečo má, Tancuj, tancuj, vykrúcaj, Prší, prší, Maličká som... Zistila som, že má výborný sluch, je muzikálna a vie krásne intonovať. Takto sa jej rozvinula aj slovná zásoba. Farby sa učila pol roka. Robili sme farebné kopčeky z hračiek. Žlté zvlášť, červené zvlášť... V štyroch rokoch poznala už aj odtiene. Sivú, ružovú, fialovú, oranžovú... Ceruzku spočiatku nevedela ani držať. Preskočila fázu hlavonožcov a rovno začala kresliť celú kompletnú postavu. O pol roka nielenže dobehla svojich rovesníkov, ale ich aj predbehla.

Bola ohybná ako guma. Druhý deň, ako sme si ju priniesli a ja som hrala na klavír, postavila sa na špičky a dokonale začala napodobňovať primabalerínu. Pršteky mala ohnuté dovnútra a stála len na nechtíkoch. Padli nám sánky. Vyzerala ako reinkarnovaná baletka. Dodnes nechápem, kde také niečo videla, keď ani televízor nepoznala.

„Pozrite na našu Milku, čo dokáže!“ predvádzal ju Miško kamarátom ako cvičenú opicu.

 Keď vyhlásili talentové skúšky na balet, prihlásila som moju trojročnú Tinku a štvorročnú Milku. Trénerka bola uveličená. Také ohybné dievča ešte nemala. Milka urobila šnúru a mostík bez jediného zaváhania a akejkoľvek námahy. Vzala ich obe, ale s Milkou mala veľké plány. Škoda len, že jej ich prekazilo materstvo. Otehotnela a odvtedy je s deťmi doma.

V júni oslávila Tinka tretie narodeniny. Končila mi materská. Chystala som sa v septembri nastúpiť do práce. Mala som učiť prváčikov, a tak som si vyrábala nápovedné písmenká s obrázkami. Keď som ich dokončila, triedila som ich podľa abecedy.

„Mami, čo to je?“ spýtala sa Milka, ktorá sa na mňa prišla pozrieť.

„To sú písmená. Pozri. Čo tu vidíš na obrázku?“ vysvetľovala som jej.

„Auto!“ odpovedala bez váhania.

„No, a toto je A, a ako auto. Počuješ ho na začiatku slova? Toto je B, b ako balón, toto C, c ako citrón...“ začala som je vysvetľovať princíp.

„Ukáž, ja sama.  D, d ako dom, E, e ako električka... a toto je čo?“ spýtala sa.

„Fajka!“ objasnila som jej neznáme slovo.

„Takže Fa,“ vyhlásila.

„Nie Fa, ale F, f...“ prešla som s ňou všetky písmená.

„Môžem sa s nimi pohrať? Budem sa učiť čítať!“ poprosila ma.

„Dobre, ale daj pozor, aby si ich nezašpinila a nepokrčila!“ dovolila som jej.

Asi hodinu si rozkladala písmenkové obrázky a sluchom bez jediného zaváhania identifikovala správne začiatočné písmeno. Okrem dz a y, pri ktorých nebol  obrázok. Žasla som, akú má výbornú sluchovú analýzu. Na druhý deň prišla ku mne s rozprávkovou knihou.

Začala prštekom ukazovať veľké tlačené písmená a hovoriť: „Aha, mami, tu je M ako motýľ. A tu zase Z ako zajko. T ako trúbka, S ako slivka...“

Pozerala som na ňu ako na prízrak. Je to možné? Teraz nemala pred sebou obrázky, napriek tomu prečítala písmená správne. Je možné, aby si ich zapamätala za hodinu? Priniesla som drevené kocky s veľkými tlačenými písmenami. Začala som jej ich ukazovať. Až na jednu chybu pri y, prečítala všetky správne. Tak ma to potešilo, že som ju od radosti celú vystískala a vybozkávala.

„To nie je možné! Máme geniálne dieťa,“ chválila som sa manželovi. „Ešte som nikdy nepočula, aby sa štvorročné dieťa naučilo všetky písmená za hodinu.“

Začala som ju učiť spájať slabiky. Okamžite pochopila princíp. O týždeň, keď pricestoval brat z Ameriky, som ju predvádzala ako zvieratko v cirkuse. Vedela prečítať dvojslabičné slová, ba celé vety – MA-MA MÁ MI-SU. MA-LÁ DA-NA JE DO-MA SA-MA. Brat bol šokovaný. Ak si však myslíte, že jej mozgový potenciál, ktorý sa začal vyvíjať tak skoro a závratne, je nekonečný, ste na omyle. Dnes nečíta omnoho lepšie ako v štyroch rokoch.

V piatich rokoch sme ju spolu so sestrou Tinkou prihlásili do detského speváckeho zboru, pretože obe veľmi rady spievali. Milka má úžasnú sluchovú pamäť. Od štyroch rokov chodila do škôlky a patrila k najšikovnejším deťom. Dodnes ma stretávajú jej bývalé učiteľky a spomínajú, že odvtedy ako k nim chodila Milka, ešte také talentované dievčatko nemali. Spievala, tancovala, recitovala, nemala problém vystupovať na rôznych besiedkach. Denne prichádzala s naučenou novou básničkou. Keď nacvičovali deti divadelné predstavenie, Milka ovládala celý text všetkých postáv naspamäť. Aj mi ho nadiktovala. Dodnes ho nacvičujem v škole s mladšími deťmi. Raz sme si s Veronikou sadli a spísali sme básničky, ktoré sa učili v škôlke. Milka nám ich nadiktovala vyše dvadsať. Využila som ich s prváčikmi v škole. Anglické slovíčka sypala z rukáva a prevalcovala aj Lacka, ktorý sa učil angličtinu už niekoľko rokov. Jej kresba bola vyspelá, kreslila postavy s mihalnicami a nechtami  aj v pohybe už v piatich rokoch.

Pediatrička jej napriek tomu navrhla odklad, pretože bývala často chorá. Kým sa jej nezlepší imunita. Za ten rok sa skutočne stala odolnejšou a v prvom ročníku bola chorá iba dvakrát, potom už iba raz ročne a od piateho do ôsmeho ročníka nebola chorá ani raz.

Na prvom stupni základnej školy bola Milka veľmi úspešná. Reprezentovala školu takmer v každej oblasti. Učitelia si ju nevedeli vynachváliť.

„Učím už vyše tridsať rokov, ale ešte som nemala také talentované dieťa, ako je vaša Milka. Spieva, recituje, kreslí, cvičí, hrá na husle, tancuje. Raz o nej budeme počuť!“ bol pamätný výrok Milkinej učiteľky z tretej triedy.

Nadúvala som sa pýchou a predstavovala som si skvelú budúcu umeleckú kariéru mojej dcéry. Rodičovské združenia sa takmer celé niesli v duchu chvály na našu Milku.

Spievala v speváckom zbore a pravidelne vystupovala na verejných koncertoch nielen so zborom, ale aj v hre na husle. Okrem toho chodila na spevácke a recitačné súťaže. Vyhrala niekoľkokrát školské kolo Podtatranského slávika, Karaoke šou, Šalianskeho Maťka i Hviezdoslavov Kubín.

V tejto súťaži bola taká úspešná, že každý rok reprezentovala triedu, školu, obvod i okres. Druhé miesto v okresnom kole je dostatočne veľavravné. Byť druhou najlepšou recitátorkou  medzi tisícšesťsto recitátormi postupových kôl nášho okresu, ja pokladám za úspech. Každý rok takto prevalcovala jednotkárov a premiantov, ktorí ostali ďaleko za ňou v postupových kolách. Ona, Rómka a štvorkárka, ich suverénne pretromfla. Jej prirodzený recitačný talent dojal k slzám nejedného člena poroty. Vynechala len dva ročníky. Keď bola šiestačka a siedmačka, trieskala ňou puberta, chalani sa jej smiali a ona sa hanbila recitovať. Inak od druhej až do ôsmej triedy súťažila. Keď som jej nahrala prózu na nahrávač v mobile, púšťala si to do slúchadiel a bola schopná za dva dni sa naučiť šesťminútovú prózu. Jej recitačný talent a neomylný sluch jej pomohli v tom, že interpretovala prózu presne ako ja, s verným napodobením melódie, tempa, dynamiky i farby hlasu. Ja som odjakživa ešte ako  dieťa ale aj v dospelosti recitovala, takže Milka mala dobrý vzor. Na žiadnu z recitačných súťaží ju nepripravovali učitelia, ako by malo byť zvykom. Na všetky som ju pripravila výlučne ja. Ona len prišla, bezchybne zarecitovala, zožala ovácie a vyhrala. Robila som to však rada. Tridsať rokov práce v školstve pripravujem žiakov na spevácke a recitačné súťaže, prečo by som nemohla pripraviť aj dcéru? Okrem Milky ani jedno z mojich detí či vnúčat nevie recitovať. Naučia sa báseň a monotónne odverklíkujú. Vnučka Danuška sa učí na samé jednotky a aj keď som ju tiež pripravovala na recitačnú súťaž, nič som z nej nevykresala. Nemá na recitovanie vlohy. Za tridsať  rokov som nemala lepšieho recitátora, ako je moja Milka. Bola by večná škoda nevyužiť to.

Športovo zdatná je od malička. Reprezentovala niekoľkokrát školu v gymnastickom štvorboji, vybíjanej i volejbale. Doma má striebornú a bronzovú medailu.

S country súborom, do ktorého chodili obe moje dcéry, sa dievčatám podarilo obsadiť štvrté miesto na celoslovenských majstrovstvách Slovenska. Dvakrát bola Milka s Tinkou v Čechách. Raz na prehliadke detských speváckych zborov a raz na medzinárodných majstrovstvách Čiech v country tancoch. Spievala aj tancovala na firemných večierkoch.

Milka aj s Tinkou absolvovali dva roky baletu, tri roky aerobicu a štyri roky country tancov. Potom trénerka malý tanečný súbor rozpustila. Od desiatich rokov začali moje dievčatá chodiť jazdiť parkúr. Najprv pešo navštevovali jedného súkromníka s poníkmi na okraji nášho mesta. Prišli vždy zasmradené ale šťastné. Museli tam najprv tvrdo pracovať, vyčistiť kone, napojiť a nakŕmiť ich, vykydať a vyniesť  hnoj, až tak mohli za odmenu jazdiť. Bola som rada, že trochu pričuchnú k tvrdej práci. Neskôr si našli jazdecký klub dvanásť kilometrov od nášho domova, kde tiež pracovali, ale jazdili aj parkúr na veľkých koňoch. Platila som po dvadsať eur mesačne, nakúpila som im jazdecké rajtky, čižmy, prilby, sedlo, podložku, ušanky. Táto zábava liezla dosť do peňazí. Bola som však rada, že účelne využívajú voľný čas a neflákajú sa s partiou.

V druhej triede sa dievčatá rozhodli, že budú chodiť na klavír. Talentové skúšky hravo zvládli.

„Pani Tatranská, dajte Milku na husle. Urobím z nej virtuózku. Je neuveriteľne muzikálna, má absolútny sluch a talent od Boha!“ začal ma v základnej umeleckej škole presviedčať jeden rómsky učiteľ – člen prijímacej komisie.

„Milka, nechceš radšej chodiť na husle?“ obrátila som sa na dcéru.

„Nie! Chcem hrať na klavír!“ tvrdohlavo trvala Milka na svojom rozhodnutí.

„Zvážte to. Klavír je koncertný nástroj. Nedá sa prenášať. Husle môže vziať pod pazuchu a sprevádzať hoci svoj spev kdekoľvek a kedykoľvek ako Iva Bittová. Tá je tiež Rómka a koncertuje sama. Spieva a sprevádza sa na husle. A aká je to umelkyňa!“ pokúšal sa nás presvedčiť argumentmi učiteľ.

Nakoniec sme Milku presvedčili. Od septembra začala chodiť dobrovoľne na husle. Prvé dva roky mala samé jednotky. Z huslí, teórie, i komorného spevu. Vôbec neprešla obdobím hrania ľudových pesničiek, ktoré u prípravkárov a prvoročiakov viac – menej falošne fidlajú detičky na verejných žiackych koncertoch. Začala hneď hrať koncertné skladby. Jej prvý koncert po polroku hrania bola dvojminútová ťažká skladba pre treťoročiakov. Na druhom koncerte, po desiatich mesiacoch navštevovania huslí, zahrala bez jedinej chyby so sprievodom klavíra štvorminútovú náročnú skladbu určenú pre piatoročiakov. Môj otec sa nezdržal sĺz a ja som ich mala na krajíčku. Video som zverejnila na You tube.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?