Dnes nie sú deti horšie ako boli voľakedy

Autor: Janka Podtatranka | 9.1.2015 o 18:08 | Karma článku: 2,57 | Prečítané:  310x

Uvedomujem si, že vo väčšine článkov môjho blogu sú negatívne a strastiplné udalosti. I keď ich v mojom živote bolo neúrekom, zažila som aj pekné a šťastné chvíle, tie však väčšinou pre čitateľov nie sú až také zaujímavé. V duši som však optimista, a preto dnes pre zmenu vyberám úsmevný úryvok z mojej knihy Zneužitá a nepochopená.

Bola som prváčka, keď som prvýkrát fajčila. Na jeseň, ešte v šesťdesiatom ôsmom roku. Boli sme s Monikou, mojou najlepšou a najvernejšou kamarátkou vonku. Desaťkrát za deň sme sa pohádali a jedenásťkrát zmierili. Monika bola tiež riadne číslo. Mama mi zakazovala sa s ňou kamarátiť, lebo ma vraj navádzala na nekalé veci. Zbytočne. Boli sme nerozlučná dvojka. V ten deň  si mama myslela, že sme na zadnom dvore, nemali sme tam okná, a tak ma nemohla skontrolovať. Brat ma mal síce strážiť, ale na mňa bol krátky. Vždy som mu ubzikla. Doma radšej povedal, že ma nespustil z oka a že som bola vzorná, len aby nevyfasoval za to, že ma riadne nestrážil.

Vreckové mi mama nikdy nedávala. Neskôr som jej pokojne bez výčitiek svedomia šlohla z peňaženky zopár drobných. Aspoň na keksík. Nikdy na to neprišla. V prvej triede som však ešte nebola taká vybitá. Kradnúť som sa neodvážila. Žobrať však áno.

„Mám ísť do kostola. Poď so mnou!“ prosí ma Monika.

„My do kostola nechodíme!“ odmietam.

„Nevadí. Pôjdeme poza kostol. Akože sme tam boli. Sestra šla, nebonzne ma. Potom mi povie, o čom farár hovoril v kázni... Keby sa mama pýtala... Poď si radšej zafajčiť!“ navrhne zrazu Monika.

„Ty máš cigarety? Šlohla si fotrovi zo škatuľky?“ čudovala som sa.

Vedela som, že Monikin otec fajčí. U nás nikto nikdy nefajčil. Nič zlé som však na tom nevidela. Veľa dospelých fajčilo.

Monča si poťuká po čele: „Ti šibe? Nemám! Oco si ich schováva. Raz som mu už vzala a skúšala som fajčiť vo výťahu. Načapal ma sused a povedal to našim. Dostala som výprask! “

„Máš prachy?“ napadne ma zrazu.

„Nie,“ sklamane odpovedá Monika.

„A kde ich teda chceš vziať?“ čudujem sa.

„Vysomrujeme ich!“ navrhne.

„Čože?“ nerozumiem.

 I keď slangové slová, ktoré ma Monča naučila od staršieho brata, už dokonale ovládam. Prachy, šlohnúť, foter... Oni mali aj telku. Čiernobielu. Občas sme ju s Monikou u nich pozerali. Aj tam sa občas vyskytli také slová.

„No, vyžobreme!“ vysvetľuje múdro.

„Ako, vyžobreme? Čo to je?“ stále nechápem.

Monika je múdra.  Má to z tej telky.

„Nevieš, čo je žobrák? Si pipi? V niektorých filmoch som ich videla. Sú otrhaní a chudobní, nemajú čo jesť. Sedia, kľačia alebo chodia a pýtajú od ľudí peniaze. Za tie potom žijú,“  objasňuje Monika.

„Ale my nie sme žobráčky. My nie sme chudobné a máme čo jesť!“ nerozumiem tomu.

„Jasné, že nie. Ale potrebujeme prachy. Na tie cigy. Najlacnejšie Detvy a Lipy bez filtra stoja korunu. Marsky a Startky majú filter, ale stoja dve. Nebudeme naozaj žobráčky. Len akože.  Veď u nás žobráci nie sú. To len na Západe. Tam žijú chudobní ľudia.“

„A ako to chceš urobiť?“ som zvedavá.

„Počkáme, až z reštaurácie vyjdú nejakí ľudia. Budeme ich prosiť, aby nám dali drobné, lebo nás mamka poslala na nákup, my sme stratili peniaze a bojíme sa, že nás zbije, keď sa vrátime bez nákupu. Akože sme sestry. Dobre?“ navrhuje Monika.

Pristupujem na jej návrh. Prví okoloidúci nás ignorujú a iba sa smejú nad našimi úpenlivými prosbami a presvedčivými argumentmi, ako nás mamka vybije, ak nedonesieme nákup. Asi nás prekukli. Po krátkej chvíľke vchádzajú nejakí ľudia do blízkej reštaurácie. Je tam bar na poschodí, z ktorého sa niektoré poobedia nesie hudba.

„Ujovia, nezachránite nás?“ osloví ich Monika. Zaujme nejakého mladíka s puzdrom v ruke. Nesie si tam hudobný nástroj, pravdepodobne trúbku.

„No, čo slečinky, čo sa stalo?“ upúta ho náš trpiteľský výraz.

„Ujo, nemohli by ste nám prispieť nejakými drobnými? Mamka nás poslala na nákup a stratili sme peniaze...“ začne Monika s divadielkom.

„A teraz nás zbije, ak nič nedonesieme. Bude si myslieť, že sme to minuli na cukríky...“ pridávam sa aj ja.

„A čo ste to mali kúpiť?“

„N optimistao... chlieb!“  vymýšľam.

„A ešte aj mlieko...“ dodáva Monča.

„Tak, tu máte korunu, aby vás mamka nezbila,“ vyberá mladík z vrecka peňaženku s drobnými a podáva nám mincu, „stačí to?“

„Jasné, ďakujeme!“ takmer zborovo vyhŕkneme.

Mladík sa zasmeje: „No, neviem, či za korunu kúpite chlieb a mlieko...“

Keď zájde do útrob reštaurácie, rozbehneme sa k najbližšiemu stánku PNS.

„...brý deň teta, prosíme si Detvy pre ocka“ osloví Monika predavačku.

Tá nám bez mihnutia oka a bez tieňa pochybností o úprimnosti našich slov podá cigarety. Zaplatíme a odchádzame. Schovávam si malú papierovú škatuľku do vrecka na svetríku a rukou ju chránim ako nejaký poklad.

„A teraz kam?“ pýtam sa.

„Dokelu! Zápalky. Úplne sme na ne zabudli! Čím si pripálime?“ ťukne si Monika na čelo.

Vráti sa k stánku: „Teta, prosím vás, koľko stoja zápalky?“

„Dvadsať halierov...“odpovedá predavačka.

Sme nútené zopakovať náš osvedčený trik. Po niekoľkých minútach si vysomrujeme dvadsať halierov a vraciame sa pre zápalky. Naše kroky ďalej smerujú za trať ku rieke. Je tam veľké krovie  a trstina, dá sa tam dobre schovať pred zrakmi dospelákov. Po štvrť hodine sme na mieste. Nikto tam nie je. Ešte je svetlo. Čupneme si, otvoríme škatuľku, vyťahujeme dve cigarety. Monča sa snaží zapáliť ich. Je skúsená. Vidí to denne u otca. Škrtne niekoľkými zápalkami, kým sa jej to podarí. Vietor ich statočne zaháša.

Keď už cigarety horia, poúča ma: „Takto vdýchni, ale len do úst, nie do pľúc, ani dym neprehltni, inak by si sa rozkašľala a bolo by ti zle od žalúdka... Takto....A potom vyfúkni von!“

Monika mi ukáže ako sa drží cigareta. Predvedie, ako ju držia dámy, a ako dlho vdychujú dym. Medzi ukazovákom a prostredníkom. Elegantne. A ako muži, medzi palcom a ukazovákom. A ako rýchlo vdychujú a vydychujú. Skúšam to. Nie je to ťažké. Trochu to štípe v hrdle. Snažím sa nevdýchnuť do seba dym, ako mi Monika radí. Len do úst. Nič ťažké. Pofajčíme po dve cigarety a zvyšok odložíme na tajné miesto medzi trstinu, aby sme ich nabudúce našli. Pri najbližšej návšteve však nájdeme cigarety a zápalky úplne rozmočené.

Teraz odchádzame. Nemáme žiadne  výčitky svedomia.

Monika ma poúča: „Musíš si doma hneď vyčistiť zuby, aby to tvoja mama necítila. A najlepšie by bolo... keby sme zjedli zopár mentolových cukríkov. Tie v roličke stoja iba korunu... Poďme si ešte vyžobrať. Tak nám to dobre išlo...“

Opäť sa vraciame pred reštauráciu. Po štvrť hodine sme úspešné. Akási pani nám dá korunu. Utekáme do potravín, o chvíľu budú zatvárať. Kúpime si cukríky v roličke. Ideme ich zjesť na zadný dvor. Tam stretneme môjho brata.

„Čau Kiko. Bol si s Janou. Jasné? Vezmi si cukrík. A ja som bola v kostole, keby sa vás moja mama pýtala!“ ponúka ho Monika sprisahanecky.

„Ahoj! Ďakujem! Kde ste vy dve boli?“ je Kristián zvedavý.

„Tajomstvo!“ smejeme sa.

Chvíľu ešte čakáme na Monikinu najstaršiu sestru Emu, kým prichádza z kostola a povie nám, o čom bola kázeň. Keby sa jej mama pýtala, bola som s ňou v kostole.

„Dnes to bolo o neposlušných deťoch a zaslúžených trestoch...“ žmurkne na mňa Monika a rozlúčime sa. Prichádzam domov s Kikom. Mama nič netuší. Pre istotu si idem hneď umyť zuby bez toho, aby som vzbudila čo len tieň podozrenia.

V tom roku sa ešte udialo niekoľko zaujímavostí. Začali sa predávať obrovské dubčekovské rožky. Počula som spievať v rádiu Kryla a Kubišovú. Ich piesne sa mi strašne páčili. Zneli v rádiách iba krátko. Potom som ich už dlhé roky nepočula. Až na internáte. Aj to potajomky. Otec si nakúpil množstvo zaujímavých kníh, ktoré sa predtým nedali kúpiť. Napríklad Spomienky na budúcnosť. Neskôr som si ich prečítala, dokonca, sme boli s otcom na celovečernom dokumentárnom filme v kine, natočenom podľa tohto bestselleru.

Po dvadsiatich rokoch vysvitlo, že mladík s trúbkou v ruke, ktorý nám dal  korunu na cigarety, nebol nikto iný, ako môj terajší manžel Jozef. Mal vtedy dvadsaťštyri rokov, ja sedem. Hrával pravidelne v kapele  v tanečnej kaviarni, pred ktorou sme vtedy, v šesťdesiatom ôsmom žobrali na cigarety. Keď som mu túto príhodu rozprávala, spomenul si na tú epizódu, ako ho dve malé žabky žobronili o peniaze a ako im on dal korunu. Keď som mu ukázala moje a Monikine fotky z prvej triedy, pamäť sa mu rozjasnila. Boli sme to my dve. Myslel si, že sme to chceli na sladkosti. Našej báchorke o stratených peniazoch neuveril. Vôbec ho však nenapadlo, že by to  mohlo byť na cigarety. Svet je malý a cesty osudu sú nevyspytateľné.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?