Neprávosti

Autor: Janka Podtatranka | 8.1.2015 o 15:43 | (upravené 8.1.2015 o 16:16) Karma článku: 2,27 | Prečítané:  287x

Moja kniha Ozvi sa mi láska, sa dostala v decembri z 880. miesta v predajnosti a čítanosti na 376. miesto z 3298 e- kníh, ktoré  ponúka kníhkupectvo Martinus.  http://www.martinus.sk/eknihy/proza-poezia/?&uOd=360 Samozrejme, mám veľkú radosť a ešte väčšiu z toho, že väčšine čitateľov sa moje knihy páčia. Dnes si prečítajte ukážku z mojej knihy Zneužitá a nepochopená.

Prečo nedokážem naplno prejaviť svoje city navonok?... Doma ma to, totiž, rodičia nenaučili. Nikdy mi nepovedali, že ma majú radi, nanajvýš ma ubezpečili, že keby im na mne nezáležalo, nechali by ma rásť ako drevo v lese a vykašľali sa na mňa. Preto som sa stále cítila nemilovaná, neznášala som detstvo a túžila som čo najskôr dospieť a kompenzovať si absenciu lásky. Bola som odhodlaná svojim deťom prejaviť dostatok lásky. Aby nezažili podobné pocity, ako ja v detstve.

U otca som ten pocit nemala, cítila som, že ma má rád, vždy sa ma pred mamou zastal, keď ma karhala alebo z niečoho nespravodlivo obviňovala. A to bolo často.

Či bolo niečo rozsypané, rozliate, stále podozrievala mňa alebo otca: „Ktoré prasa to urobilo? Určite ty, Jana, alebo tvoj otec. Obaja ste rovnakí bordelári!“

Keď som v tom mala prsty, ospravedlnila som sa a šla upratovať. Keď som v tom bola nevinne, okamžite som sa búrlivo bránila a pritom som používala, pochopiteľne, zvýšený hrdelný hlas spojený s fikaním, čo otcovi okamžite signalizovalo, že som obvinená nespravodlivo. Ešte som sa aj červenala a tvárila tak previnilo, že mamu to len ubezpečilo v tom, že ja som tým vinníkom.

„Trafená hus zagága!“ presviedčala vždy mama samu seba, že som to bola ja, pretože sa ozývam.

Otec vedel, že mama ma zbije nakoniec za papuľovanie, aby mala posledné slovo a nie za tú pohromu, a tak to stále zobral na seba: „Tak dobre, ja som to urobil.“

A šiel to upratať, aby bol pokoj. Nepátral po tom, kto to skutočne urobil. Nikdy sa s mamou nehádal, keď sme boli deti. Stále a do nekonečna ustupoval. To až na staré kolená sa s ňou hašteril, keď už boli sami. Po toľkých rokoch komandovania a života pod papučou mal toho asi naozaj dosť.

Mamu nikdy nenapadlo, že okrem nás dvoch to mohli urobiť aj ďalší  členovia rodiny. Na bratov nedala dopustiť. Oni boli jej miláčikovia. Vytúžení. Ich z ničoho nepodozrievala. Niežeby som ich podozrievala ja, boli fakt vzorní, ale mama to niekedy naozaj preháňala.

Moja prvá veta, keď som mala asi poldruha roka, podľa mojej mamy bola: „Nono, Nana, kaps sakanálal!“

Malo to znamenať: “Nono, Jana, kaps fakanálal!“

V preklade: „Nono Jana, dostaneš varechou!“ Rozprávali sme v útlom detstve iba maďarsky. Mame ku cti slúži, že tou varechou iba hrozila, ale čo sa pamätám, bila ma hlava - nehlava iba rukami. Teraz už viem, že ju to bolelo viac ako mňa. Od nej som modriny nemala nikdy. Len rozbitý nos.

Modriny som mala, keď ma, pre zmenu, zbil otec. Na rozdiel od mamy, vždy si vzal zbraň. Remeň alebo hadicu na stáčanie vína. Mala som tmavomodré stopy po švihnutiach od chrbta až po lýtka. Nikdy som ich nikomu neukázala, hanbila som sa. Irónia osudu je v tom, že ani jednu bitku od otca nepokladám za nespravodlivú. Necítim v srdci krivdu. Zrejme som si to zaslúžila. Musela som ho riadne vytáčať.

Dodnes mám pred sebou jeho oči a rozzúrený pohľad, keď ma hodil na posteľ so slovami: „Ty, ja ťa zabijem!“ a naznačil rukami, že ma zaškrtí.

Fakt som si myslela, že to urobí. Ovládol sa. Vôbec si nepamätám  prečo, ale mal určite príčinu, keď som ho rozzúrila až do nepríčetnosti. Nikdy ma však nezbil, keď bola doma mama. Vtedy ma „vychovávala“ iba ona .

Otcovi zakázala „vychovávať“ nás, keď som mala asi päť rokov. Pamätám sa na to veľmi dobre. Brat dostal novú kolobežku. Šli sme do Veľkej. Celou cestou som rumázgala a pílila rodičom uši, aby mi ju brat požičal. On nechcel a ja som bola riadne otravná, až to otec už nemohol počúvať a dal mi facku. Prehnal to však, lebo použil svoju chlapskú silu. Omdlela som. Pamätám sa, že sa mi zotmelo pred očami a viac viem len, že som precitla na to, ako ma mama zbiera zo zeme. Vtedy mu zakázala vychovávať nás. Mala na mysli, dotknúť sa nás. Zľakla sa, veď som mohla aj ohluchnúť. Týždeň som chodila do škôlky s modročiernou polovicou tváre. Povedala som, že som spadla zo schodov.

Necítim to však ako nespravodlivosť. Skôr to vnímam ako príučku preňho. Uvedomil si, že malé dieťa chlap udrieť do tváre nemôže, lebo nemusí odhadnúť svoju silu a mohlo by to zle dopadnúť. Facku mi už nikdy nedal. Fackovala ma už výhradne len mama. Zákaz platil celú dobu, keď bola mama doma. Keď bola v nemocnici a na liečení, vychovával ma on. Keď som si to zaslúžila, tak aj výpraskom. Ruku už nepoužil. Remeň a gumená hadica na mäkkých častiach tela viac štípali a menej ublížili. Nezazlievam mu to. Nebolo to často a musel byť už v koncoch so svojou autoritou. Musela som byť tvrdý oriešok, lebo otec mal zmysel pre spravodlivosť veľmi silno vyvinutý. Tisíckrát mi to dokázal.

Od mamy som tak strašne potrebovala povzbudenie, pochvalu, stisk, objatie, slová lásky. Namiesto toho som sa vždy dočkala len bitky, výčitiek, trestov a zákazov. Ešte aj moje mnohonásobné úspechy v škole a v umeleckých oblastiach mama akoby prehliadala.

Ocenenia som sa dočkala maximálne v podobe maminho konštatovania: „Jana, jedno šťastie, že si aspoň šikovná, inak by si nás určite priviedla do hrobu. Na srdce som chorá len z teba. Si ako sto čertov.“

Nechala ma radšej utápať sa vo výčitkách svedomia. Nech sa trápim vedomím, ako  ju každý raz dostanem do nemocnice a následne na liečenie.

 „To pre tú tvoju papuľu!“ nezabudla vždy zdôrazniť, že jedine ja som na príčine jej zdravotných problémov.

A ja som sa fakt cítila vinná. V nemocnici na návšteve som plakala a stále jej sľubovala, že už budem dobrá. Nechcela som, aby kvôli mne zomrela. Nedarilo sa mi to. Byť dobrá... Bola som zlá... Ako sto čertov.

Pamätám si ten deň, akoby to bolo včera. Bola som asi v druhej triede. Raz ma mama pustila s najlepšou kamarátkou Monikou na zimný štadión, korčuľovať sa. Šla i Monikina sestra ôsmačka Ela s kamarátkami. Vzala si nás na starosť. Korčuľovanie bolo od piatej do siedmej. Mama mi kázala prísť o šiestej. Márne som ju presviedčala, že na hodinu sa mi ani neoplatí obúvať si korčule.

„Nezaujíma ma to! O šiestej budeš doma a basta!“ prikázala mi kategoricky.

Asi o trištvrte na šesť, keď bola na ľade najväčšia zábava, som poprosila Moniku, aby šla so mnou domov. Bála som sa ísť sama. Bolo to, predsa len, dosť ďaleko a tma sa dala krájať. Monika sa bála tiež, a tak sme sa pokúšali presvedčiť jej sestru, aby šla s nami. Nechcela o tom ani počuť. Jasné, ostali sme všetky až do konca. Bála som sa, že ma mama zbije, ale strach z tmy bol väčší. Desať minút po siedmej, keď sme sa už blížili k Monikinmu domu, my sme bývali o tri vchody ďalej, zbadala som otca, ako sa díva do výkladnej skrine starožitníctva a vyčkáva ma. Vedela som, že je zle.

Pokojne ma oslovil: „No, čo, slečna, kde sa túlaš? Mama ma poslala na políciu, aby ťa hľadali!“

Začala som mu vysvetľovať, prečo idem neskoro.

Skoro so strachom ma prerušil: „No, mne to nemusíš vysvetľovať, to vysvetli mame.“

Šla som domov s malou dušičkou. Otec sa pokúšal zachrániť situáciu a vysvetľoval mame, prečo meškám. Nepomohlo. Prišla som neskoro a ju vôbec nezaujímalo, prečo.

Nezbila ma. So stoickým pokojom mi položila na zem vedľa svojej postele ľanové vrecúško s fazuľou a kázala mi bez večere kľaknúť si naň. Na fazuľu som bola zvyknutá. Jeden z mojich častých trestov. Tento krát som kľačala až do polnoci. Mama pokojne spala vedľa mňa.

Keď som klesla a sadla si na päty, okamžite precitla, vztýčila sa na posteli a hrozivo skríkla: „Kľačíš poriadne?“

Až o dvanástej ma omilostila. Ráno som musela vstávať do školy.

Ďalšia z príhod, ktoré sa mi nezmazateľne vryli do pamäte, sa stala neskôr, keď som mala asi trinásť rokov. Malý braček mal tri roky a brat pätnásť. Bola som v izbe, keď mama priletela ako fúria a vrazila mi facku so slovami: „Ty špina jedna špinavá, kam patria špilky od lízaniek? Určite nie do výlevky!“

Chytila som sa za líce a rozplakala som sa: „Čo ma biješ? Nič som neurobila!“

Mama ma ťahala do kuchyne za rukáv: „Nič? A toto je čo?“ Víťazoslávne vytiahla z kuchynského drezu paličku od lízanky.

Začala som pociťovať príznaky paniky z nespravodlivého obvinenia.

Takmer hystericky som sa bránila: „Ale mami, ja som svoju paličku pri televízore rozlámala na márne kúsky a hodila ju do koša!“

Pribehol brat Kristián z izby, lebo počul, čo sa deje.

„Mami, ja mám ešte lízanku tu, nezjedol som ju,“ krotko vysvetľoval rozzúrenej mame, aby náhodou neschytal aj on.

To mi ozrejmilo situáciu. Jasný vinník, trojročný Emil, sa spokojne hral v detskej izbe.

S plačom som sa  otočila k mame: „No vidíš! Hodil ju tam Emilko. Ale ty len stále mňa obviňuješ a jeho nikdy z ničoho nepodozrievaš! Moja špilka je polámaná na kúsočky.“

„No, ukáž mi tie kúsočky!... Kde sú?“ útočila mama ďalej, vzala smetný kôš a vysypala ho naprostriedok kuchyne.

Vzlykajúc, som sa hrabala v odpadkoch. Pochopiteľne, veci ktoré boli na vrchu, pred chvíľou hodené do koša, sa dostali teraz na spodok. Nakoniec som objavila, čo som hľadala a víťazoslávne som jej ukázala na dlani kúsočky rozlámanej paličky. Keby som bola čušala, možno by to skončilo.

Ale ja som ďalej presviedčala mamu zvýšeným hlasom o svojej pravde: „Na Emilka nedáš dopustiť, to ja som vždy tá zlá!“

„Tak ty neprestaneš papuľovať?“ spustila na mňa spŕšku faciek a buchnátov.

 Brat utiekol nazad do izby. Bila ma, až kým sa mi nepustila z nosa krv.

Keď to videla, posácala ma z bytu von na chodbu: „Zmizni mi z očí, ty mrcha a pre mňa za mňa vykrvácaj!“

Schválne som si nedržala nos, ale nechala pekne krv kvapkať po jej novom krásnom koberci v predsieni, aby videla, čo mi spôsobila. Zabuchla predo mnou dvere. Ostala som krvácajúca na chodbe. Rozmýšľala som, čo mám urobiť. Chcela som klopať k susedom, aby ma ratovali. To už však zakročil otec. Počul a videl z izby, čo sa stalo. Okamžite pochopil, aká ponížená sa asi cítim. Keď videl krv, zľakol sa, že som vážne zranená.

Počula som jeho slová z predsiene: „Ty by si čo robila na mojom mieste?“

Mama nemilosrdne zajačala: „Nechala by som ju tam!“

Otec rezolútne vyhlásil: „Tak ja ju tam nenechám!“

A otvoril mi dvere.

Naschvál som šla k umývadlu do kúpeľne tak, aby som ešte viac pokvapkala koberec. Mama pokojne sedela v obývačke. Počkala, kým sa mi podarilo zastaviť si krvácanie z nosa.

Potom prišla ku mne a ukázala prstom na fľaky na koberci so slovami: „Toto vyčistíš! Aj tú spúšť v kuchyni!“

Takmer dve hodiny som drhla koberec, zbierala a upratovala odpadky v kuchyni. Mama ma mesiac ignorovala a povýšenecky prehliadala. Keď som nechcela riskovať, že ma bude ignorovať celý život, musela som sa jej ospravedlniť. Naznačil mi to otec. Že mama na to čaká. Nechápala som, za čo sa mám ja ospravedlňovať. Vraj za to papuľovanie.  Kúpila som kvety a šla kolenačky  do obývačky, kde sedela a plietla.

Premyslela som si, čo poviem: „Prepáč mi, mami, že som papuľovala, keď si ma bez príčiny zbila! Ale mala som pravdu! A ty to dobre vieš!“

Mama mi milostivo prepáčila. Opäť však vyhrala ona.

Keď raz do mňa hodila tanier so zelenou, sladko kyslou šťaveľovou polievkou, lebo mi nechutila, boli zelené nielen moje obľúbené biele háčkované princeznovské krasokorčuliarske šaty, ale aj stena v kuchyni. Schytal to otec. Musel vymaľovať kuchyňu.

Naši sa nikdy nehádali, keď sme boli deťmi. Otec radšej ustúpil. Mama musela mať vždy pravdu. Vlastne, aby som bola presná, raz sa naši pohádali. Samozrejme, kvôli mne.

Už som bola na strednej škole, keď mi raz pri jedle mama vlepila riadne zaucho so slovami: „Nemľaskaj, ješ ako sviňa, presne ako tvoj otec!“

Otec udrel päsťou do stola a rezolútne vyhlásil: „Už toho mám dosť! Prestaň to dievča konečne buzerovať, lebo vlepím ja tebe. S tebou sa fakt nedá žiť!“

To však nemal robiť. Nastala hádka.

„V poriadku, udri ma! Keď sa so mnou nedá žiť, tak sa rozveď! Môžeš si vziať svoju milovanú dcérušku... Aj tak ste rovnakí! Ja si vezmem chlapcov.“

Utiekli sme s bratmi do izby a so strachom načúvali hádke za dverami. Mali sme pocit, že sa schyľuje k bitke. Nerozumeli sme veľmi cez dvoje dverí, ale chápali sme, že je to vážne. Otec mamu ešte nikdy neudrel a slovo rozvod u nás nikdy ani nepadlo. Večer som odchádzala na internát.

Od brata som sa dozvedela, že takmer dva mesiace sa naši nerozprávali. Tichá domácnosť. Potom vraj otec mamu odprosil, a tak mu veľkodušne odpustila. Neviem síce čo mu mala odpustiť, ale u nej to vždy takto fungovalo. Musela byť víťazom. Vždy a za každých okolností.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?