Sny a fóbie

Autor: Janka Podtatranka | 28.12.2014 o 18:34 | Karma článku: 2,93 | Prečítané:  330x

Od detstva trpím klaustrofóbiou a fóbiou z tmy. Ako môže človeka potrápiť fóbia, si môžete prečítať v ukážke z mojej knihy Zneužitá a nepochopená.

Ďalšou silnou spomienkou z útleho detstva je živý sen. Ja som Marienka, Kristián je Janíčko a naša mama je ježibaba. Chce nás upiecť a zjesť. Schovávame sa pred  ňou za dva zelené vankúše v rohoch postele v detskej izbe. Už zakúrila v peci. Už si po nás ide aj s lopatou. Nechcem! Nenechám sa upiecť! Musím utiecť!

 Vyskočím spod vankúša a utekám k oknu. Otvorím ho a vyjdem na parapet. Ježibaba v podobe mojej mamy už za mnou naťahuje pazúry. Už, už ma chytí za pačesy a vytrhá mi vlasy. Skočím. Radšej sa zabijem, ale upiecť sa nenechám. Padám. Skúsim plávať vzduchom, ako ma to ocko učil na dovolenke, aby som sa neutopila. Možno nezomriem. Ale to som mala plávacie koleso. Teraz nemám. Urobím pohyby rukami a nohami ako žaba. Funguje to. Zrazu plávam vzduchom. Nepadám na betón pod okno nášho bytu, ale plavne sa vznesiem nad autami a hlavnou cestou, ktorá je vedľa domu a hladko pristávam na druhej strane v parku. Otáčam sa a vidím napajedenú ježibabu, ako mi hrozí a kričí z okna. Chudák Janíčko. Ja som však zachránená.

Od tohto dňa mávam pravidelne lietacie sny. Nočné mory. Stále ma niekto naháňa. Niekedy černokňažník, macocha, ježibaba, inokedy policajti. Ale nikdy ma nechytia. Stále im uletím vzduchom. Zaujímavé však je, že z miesta vzlietnuť neviem. Taký čas vždy padnem na brucho a na nos. Musím najprv utekať na vysoký kopec alebo nejaké vyvýšené miesto. Najčastejšie utekám na najvyššie poschodie vedľajšej šesťposchodovej bytovky. Až na strechu. Tam, na piatom poschodí býva moja najlepšia kamarátka Monika. Odtiaľ im vždy uniknem. Skočím a letím ponad park, až za rieku. Niekedy si vo sne uvedomím, že sa mi to len sníva a že sa mi nič nemôže stať. Vtedy sa chcem tak veľmi prebudiť, až sa naladím na iný sen.

Lietacie sny mám až do štrnástich. Potom prichádzajú nočné mory z matematiky. Vždy ma skúšajú a nič neviem, prepadám, nerozumiem tomu, dávajú mi päťku. Tieto hrôzostrašné sny trvajú až do osemnástich.

Potom  prichádza nekonečná séria  snov, trvajúca tridsať rokov. Doteraz. Nočná mora - maturita. Stále mám pred maturitou. Idem maturovať a nič neviem. Zháňam byt  zamestnanie v mestečku, kde študujem strednú školu, chcem tam zostať žiť naďalej, lebo sa mi tam veľmi páči, ale ešte musím najprv zmaturovať. Už študujem dlhé roky, omnoho viac ako trvá stredná škola a stále ešte nemám maturitu. Všetci už zmaturovali, iba ja sa stále bojím. Ťahám otázku a nič neviem. Prepadám. Hanba. Musím to skúsiť o rok znovu.

Zaujímavé, maturujem vo sne aj teraz, keď už mám za sebou štátnice, som vydatá, žijem v inom meste vo svojom byte a mám päť detí. Zo štátnic nočnú moru nemám.

Maturitné sny sa v určitých intervaloch striedajú so snami erotickými. Milencami v mojich erotických snoch však nikdy v živote neboli moji skutoční sexuálni partneri. Ani jeden. Stále som prežívala extázu s niekým iným. Cudzincom, kamarátom, platonickou láskou, ba aj s príbuzným. Po prebudení mi bolo vždy trápne, s kým som si to zase rozdávala. Prečo nie s manželom?

Toto však sen nie je. Viem to na betón. Zobudím sa uprostred noci z ničoho nič na svojej posteli v detskej izbe. Niečo ma núti, aby som precitla. Otváram oči, otočím sa smerom k izbe našich. Dvere, vedúce priamo do spálne mojich rodičov sú otvorené. Sú hneď naproti mojej posteli. Ďalej, rovnou čiarou cez ich izbu, je okno. Tenké závesy sú zatiahnuté. Presvitá spomedzi nich trochu pouličná lampa. Alebo je to jasná mesačná noc? Či už začína svitať?  Všade  je ticho. Nie je už tma ako v rohu. Niečo ma nutká pozrieť na to okno. Zrazu to vidím celkom jasne. Pohybujú sa tam biele, takmer priehľadné postavičky. Ako z hmloviny. Sú drobné. Ako deti. Niektoré niečo tlačia. Fúriky. Niektorí majú na hlavách čiapočky. Ako Martinko Klingáč... Ako piadimužíci, trpaslíci či elfovia, čo nosia vo fúričkoch dobrým deťom sníčky... Duchovia, rozprávkové bytosti? Na závese je čulý ruch. Pracujú. Strašne sa preľaknem. Oči nezavriem, ani pohľad neodvrátim. Som ako priklincovaná. Len zarevem. Príšerne.

Ako by ma niekto vraždil: „Mamííííí!!!“

Môj výkrik nevyľaká len mamu. Ale aj ICH. V momente ako zarevem, postavičky sa strhnú, evidentne sa preľaknú a rozutekajú sa na všetky strany na okraj závesu. Potom sa stratia. Doslova zdupkajú. Stále hľadím na to okno a trasiem sa od hrôzy. Už tam nič nie je. Chytá ma hystéria. Mama v tom momente pribehne a zdvihne ma z postele.

Ukazujem rukou na to okno a vzlykám: „Maaamííii, tam boli duchoviááá!“

„Čččttt, tíško, to bol len zlý sen!“ tíši ma mama a berie zo sebou do manželskej postele medzi ňu a otca.

„Nebol to sen... Už som hore dlhšiéé.... Celú dobu som sa dívala na to oknóó... Keby som sa bola zobudila teraz, nebola by som videla práve to okno. A oni sa zľakli a utiekli až keď som zakričaláá...“ trvám, fikajúc, tvrdohlavo na svojom.

Do rána už nezaspím a premýšľam, čo to bolo a čo to malo znamenať.

Neviem to dodnes. Mala som sotva štyri roky, ale mám to pred očami ako dnes. Určite som nespala a videla som to. Ale čo vlastne? V rozprávkové bytosti predsa neverím. V duchov áno. Čo to bolo? Nie som schizofrenička, netrpím ani utkvelými predstavami, nemám žiadnu duševnú poruchu, halucinácie to tiež neboli.                  

Odvtedy mám fóbiu z tmy a malých, uzavretých priestorov. Vonku sa tmy nebojím. Vždy svieti nejaká hviezdička, mesiac alebo lampa, duchovi môžem ujsť do ďalekého priestoru. Ale doma mám vždy v noci pocit, že ma spod postele niekto schmatne za nohu, že sa z každého rohu vynorí duch. Sama by som v byte byť nemohla. Ale mám strach, aj keď rodina spí a ja mám ísť v noci na záchod. Musím si rozsvietiť svetlo. Aspoň nezašliapnem niektorého zo psov.

Keď sme boli s bratom malí a naši šli večer do kina, museli mi vždy nechať rozsvietené svetlo v predsieni, aby som sa nebála.

Na záchode sa nezamykám. Raz som sa v hoteli zamkla a nemohla som odomknúť. Pozrela som okamžite hore. Strop. Prejsť sa nedalo. Uzavretá kabínka. Chytila ma taká klaustrofóbia, že som začala panikáriť a trieskať do dverí. Potom som sa nadýchla a začala triezvo uvažovať. Mala som vtedy aspoň štyridsať rokov. Opatrne som začala skrúcať páčku. Po niekoľkých minútach som sa spotená dostala konečne von. Tlak som mala aspoň dvestodvadsať.

Nedávno ma kolega omylom  zamkol v kabinete. Zvonku a mojimi kľúčmi. Nevšimol si ma, bola som vedľa v knižnici. Myslel si, že som v triede a kľúče som zabudla v dverách. Keď som to zistila, zmocnil sa ma opäť pocit klaustrofóbie. Okamžite som otvorila okno a chcela preliezť cez mrežu na parapet a zoskočiť dolu do školskej záhrady. Ešteže to bolo na prízemí. Našťastie, chodili okolo moji žiaci, gymnazisti, a pred nimi som sa hanbila panikáriť. Poprosila som ich, aby našli kolegu a doniesli mi moje kľúče. Celú dobu som na nich čakala nalepená na mreži a  zhlboka dýchala, akoby som sa v kabinete dusila. Keď ma najbližšie kolega zamkol, už som mala kľúče pri sebe, tak som sa odomkla sama.

Raz som šla výťahom k mame. Na druhé poschodie. Veľkým, nákladným. Kovovým, bez okienka. Zrazu vypli prúd, svetlo zhaslo a ja som ostala v absolútnej tme visieť v medziposchodí. Ten pocit neprajem nikomu. Kto nevie, čo je klaustrofóbia, nepochopí to. Nečudujem sa, že keď sa ľudia zaseknú, niektorí sú schopní rozrúbať kabínu. Našťastie, trvalo to necelé tri minúty. Inak by som už asi bola mŕtva. Infarkt, porážka, mŕtvica, chytalo sa ma všetko naraz. Odvtedy chodím k mame pešo.

Najstrašnejší zážitok som mala v tuneli. V tom, ktorý otec prešiel pešo potme. Bolo to asi pred desiatimi rokmi. Celá naša škola sa vybrala do Košíc, do divadla. Učitelia i žiaci. Okolo osemsto ľudí. Objednali sme si špeciálny vlak. Rýchlik. Nikde nestál, mal kupé. Slušný,  čistý. Nasúkali sme sa všetci doň. Pri prvých krátkych tuneloch som si neuvedomila, že nesvietia svetlá. Žiadne. Ani núdzové. Ako dieťa som bez problémov, nespočetnekrát, cestovala do Košíc a vždy svietili núdzové svetlá. Netušila som, čo ma čaká. Mobily ešte neboli, baterku sme nemali. Prišiel ten dlhý tunel medzi Kysakom a Košicami.  Prvých tridsať sekúnd mi to dochádzalo. Nič nevidím... Oslepla som? Zahrabali ma zaživa? Neraz sa mi o tom snívalo... Veď je to tunel. Nič sa nedeje... Pokoj!

Zbytočne. Cmukla pusa, potom facka, potom smiech. Ja som už mala tlak isto aspoň na sto osemdesiatke, pot sa mi lial z čela a srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Vstala som, ospravedlnila som sa zajakávajúc sa kolegom, s ktorými som bola v kupé, že sa idem pozrieť na deti, či sa neboja. Vyšla som, habkajúc okolo seba, na chodbu. Nikde panika, nikde krik, nikde piskot, zovšadiaľ sa ozýval smiech. Dofrasa, to som tu jediná z osemsto ľudí s klaustrofóbiou? Panika ma hnala von z chodbičky, ku dverám. Nahmatala som ich a pokúšala sa otvoriť. Neviem, čo som vlastne chcela urobiť. Či vyskočiť z vlaku, zabiť sa, skočiť pod vlak alebo čo?

Taký čas človek nerozmýšľa racionálne. Hrôza a des. Preč z tej tmy, preč z toho pekla. Nepodarilo sa mi, našťastie, za jazdy otvoriť dvere. Skĺzla som po chrbte na zem a ostala opretá o záchodové dvere. Dýchla som trhane a bola som na pokraji kolapsu. To už som začala vidieť, najprv šero, potom svetlo a konečne sme boli z tunela von. Ešte päť minút som predychávala hororový zážitok, aký som nikdy predtým nezažila. Šla som potom po vlaku kontrolovať žiakov. Všetci boli v pohode a vyrehotaní.

Nikomu som sa nepriznala. Hanbila som sa ako pes. V Košiciach som uvažovala, že nazad pôjdem autobusom. Do tohto vlaku ma už znovu nikto nedostane. Potom ma napadla spásonosná myšlienka. Kúpim si baterku. Keď sme mali pred predstavením rozchod v obchodnom centre, okamžite som si to namierila do elektropredajne. Stretla som tam dve moje žiačky.

 „Čo kupujete, pani učiteľka?“ spýtali sa ma.

„Baterku. Aby som si na vás mohla posvietiť v tom tuneli, čo tam potme vyvádzate!“ bez mihnutia oka zahováram.

„Hihi, hihi, no..., chalani nás pusinkovali, my sme ich fliaskali... Škoda, že nevieme, ktorí to boli!“  smiali sa dievčatá a jedna z nich usilovne čosi lovila v batohu.

„Nemusíte si kupovať baterku. Ja mám dve. Požičiam vám jednu. My sme si prišli kúpiť nové cédečko!“ konečne vylovila a podala mi baterku Karolínka.

Na spiatočnej ceste som v tuneli sedela na mieste so zapnutou baterkou. Svietila som si na ciferník náramkových hodín. Svetielko bolo jasným signálom, že som neoslepla. Žiadna panika sa nekonala. Tunel trval tri a pol minúty. Dnes  už máme, našťastie, mobily. A ja mám v ňom aj baterku. Neraz som ju použila.

Napríklad, keď sme šli v noci pešo z Tatralandie popri neosvetlenej hradskej. Alebo nedávno, keď sme boli s Tinkou v obchode a vypli elektrický  prúd. Najprv všetci skameneli. Očakávala som horúčkovitú aktivitu, rabovačky, ako to vidíme v amerických filmoch. Nič také sa nekonalo. Ľudia disciplinovane čakali, až rozsvietia svetlá. Bola tma ako v rohu. V mojej hlave okamžite bliklo. Vybrala som mobil a našla si baterku. Rozsvietila som ju a ďalej sme s Tinkou vyberali tovar z regálov, kým sme nemali plný košík. Každý stál, okrem nás. Predavačky v strehu, strážili sortiment a my sme si to veselo so svetielkom šinuli  k pokladni.  Šla na záložný zdroj. Tinka posvietila pokladníčke na klávesnicu, našťastie som mala hotovosť, lebo na bankomatovú kartu by som asi ťažko zaplatila. Ako jediní sme nakúpili a zamierili si to von. Dvere na náhradný senzor sa otvorili. Zvonku však ľudí nepúšťali dnu. Vysmiate sme došli domov. Nikoho v obchode nenapadlo použiť mobil ako baterku. Pri vchode nás smiech prešiel. Senzor nefungoval, dvere sa čipom otvoriť nedali. Zvončeky nefungovali. Chvalabohu, zvnútra nám otvoril susedov chlapec, ktorý šiel von. Výťah nefungoval. Tinka sama hrdinsky ťahala vozík s nákupom na šieste poschodie. Šetrila ma, lebo som bola práve po operácii. Svetlo zapli až po štyroch hodinách. Neviem, čo robili tí ľudia v obchode. Ale mali sme za sebou ďalšie dobrodružstvo.

Raz som ako dieťa ležala na lúke a pozerala na nebo: „Oci, čo bude po mojej smrti?“

„Nič. Zostane z teba prach...“ presviedča ma otec.

„To, predsa, nemôže byť pravda! Kde sa stratí to moje ja? To, že sa cítim, že môžem rozhodovať o sebe, že môžem premýšľať? Že len ja viem, čo si myslím. Nikto iný. Že len ja si niektoré veci pamätám? TO MOJE JA?“

 „Myslíš dušu? Žiadna nie je. Raz to pochopíš!“ povie.

 Nepochopila som. Na rozdiel od neho dodnes verím, že dušu mám. A že je nesmrteľná. Večná...

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?