Tiene na duši - 4.

Autor: Janka Podtatranka | 19.12.2014 o 18:33 | Karma článku: 2,45 | Prečítané:  248x

Prinášam ďalšie pokračovanie svojej novely Tiene na duši.

Je sedem hodín. Nika umýva riad po večeri, otec sedí pri televíznych novinách. Zrazu zaznie zvonček.

„Kto je?“ ide Dominika k domácemu telefónu.

Zospodu sa ozve ženský hlas: „To si ty, Domča? Tu  Fabiánová, tvoja učiteľka flauty. Prosím ťa, sú vaši doma? Potrebujem sa s nimi rozprávať.“

„Poďte ďalej! Ocko je doma!“ stlačí Nika gombík na otváranie dverí. „Je to druhé poschodie.“

„Oci, ide moja učiteľka z hudobky. Urobím vám čaj!“ zakričí do obývačky.

O chvíľu je pani Fabiánová pri dverách. Otvorí jej otec.

„Dobrý večer! Fabiánová, teší ma!“ podáva mu ruku.

„Dobrý večer, Pokorný. Potešenie je na mojej strane. Čomu vďačíme za vašu návštevu?“ potrasie otec rukou a na chvíľu sa obom stretnú pohľady.

Nike neujde skryté iskrenie z ich pohľadov.

„Prepáčte, že vyrušujem.... o... o takomto čase... Radšej by som prišla, až bude vaša pani doma... Ne... nemôžem skôr, učím až do večera...“ naraz sa pani učiteľka začne zadrhávať.

„My sme s Dominikou kompletní. Ja som... ehm... vdovec,“ dostane sa pán Pokorný do rozpakov.

„Prepáčte. Nevedela som. Dominika síce stále spomína iba vás, ale... nenapadlo ma,  že nemá mamu. Je to veľmi bystré, inteligentné a vyspelé dievča. Idem, vlastne, kvôli nej,“ vysvetlí pani Fabiánová.

„Poďte ďalej, nech sa páči! Dáte si čaj, či kávu?“ pozýva ju ďalej.

„Ďakujem. Na kávu je už neskoro. Ale čaj si dám,“ súhlasí učiteľka.

„Dobrý večer, pani učiteľka! Môže byť mätový?“ príde Dominika z kuchyne.

„Samozrejme, srdiečko!“ vkĺzne pani Fabiánová do papúč, ktoré jej pán domu ponúkne a ide sa posadiť do obývačky.

Otec vypne televízor. O chvíľočku Dominika servíruje čaj.

„Poď si sadnúť, Domča, medzi nás! Mala by si to aj ty počuť, lebo záleží aj na tvojom názore,“ učiteľka zadrží dievča v izbe.

„Dominika je veľmi šikovná. Flauta jej ide jedna radosť. Vybrala som jej prednes na vianočný koncert a skladbu na súťaž v komornej hre. Bude hrať s ešte jednou  žiačkou druhého cyklu duet. Neuvažovali ste nad konzervatóriom?“ pýta sa učiteľka.

„Kde je najbližšie konzervatórium?“ je zvedavý otec.

„V Košiciach. Musela by byť na internáte,“ oznámi pani Fabiánová.

„Nika, chcela by si ísť na konzervatórium?“ otočí sa otec na dcéru.

„Poznám chlapca, ktorí tam chce ísť. Spolužiak Števo. Hrá na husle. Sme dobrými priateľmi. Mohli by sme tam ísť spolu... Ale, ja nechcem. Nemôžem tu nechať cez týždeň otca samého. A okrem toho, nie som jednostranne zameraná na hudbu. Baví ma i kresliť, maľovať. Učiteľka z výtvarky by chcela, aby som šla na umeleckú priemyslovku. A tá je tiež v Košiciach. To by som s hudbou musela prestať. Mám rada i prírodu, turistiku, deti. Ja neviem...“ filozofuje Dominika.

„Toho Pištu poznám. Šikovný chlapec. Tebe by, tuším, najviac pasovala stredná pedagogická škola. Odbor vychovávateľka – učiteľka materskej školy. Teda, predškolská a mimoškolská výchova. Tam je aj výtvarná, aj hudobná výchova, hra na hudobný nástroj, práca s deťmi...“ navrhuje učiteľka.

„No, to by ma bavilo. Určite viac ako gymnázium.  Nie je tam taká ťažká matika ani fyzika, či chémia ako na gympli... Kde je najbližšia pedagogická škola?“ nadchne sa Nika.

„V Levoči. Mohla by si aj denne dochádzať, ak nechceš byť  na internáte. Nie je to ďaleko. Polhodina autobusom,“ spresní učiteľka.

„Ale ja som, vlastne, prišla kvôli niečomu inému. Zakladám súbor zobcových fláut. Viem, že Dominika prvé tri ročníky pred priečnou flautou musela absolvovať zobcovú flautu. Priznala sa mi, že hrala aj na sopránovej aj na altovej, ba aj na tenorovej. To je super. Mám desať detí, ktoré sú ochotné chodiť do súboru. Bude to raz týždenne, v piatok večer od šiestej, vtedy to každému vyhovuje. Súhlasíte s tým, pán Pokorný?“ vysvetlí učiteľka hlavný dôvod svojej návštevy.

„Nikuška? Čo ty na to? Chceš?“ otočí sa otec na dcéru.

„Áno! Myslím, že to bude celkom zábavné,“ súhlasí Nika.

„Dobre, tak súhlasím aj ja!“ uzavrie otec celú záležitosť.

„Tak fajn. Začíname tento piatok v triede, kde sa vyučuje teória. Budem sa na teba tešiť!“ poteší sa učiteľka.

„Aj ja sa teším!“ zdieľa Dominika rovnakú radosť.

„Tak vám ďakujem za čajík a prajem príjemný večer,“ rozlúči sa učiteľka.

„Veľmi ma tešilo!“ podáva jej otec ruku.

„Sympatická žena,“ podotkne otec, keď už sú s Nikou sami.

„Všimla som si, že sa ti páčila. Však, oci?“ podpichuje ho Dominika.

„Nemôžem tvrdiť, že nie. Ktovie, či je vydatá?“ zaujíma otca.

„Zistím ti to, oci, neboj!“ sľúbi dcéra.

----------

„Oci, ako sa ti páči v novej práci? Počúvajú ťa podriadení ako nového ekonomického námestníka riaditeľa?“ pýta sa Nika ktorýsi októbrový večer.

„Vieš čo, naozaj sa mi tam páči. Som spokojný. Podriadení ma rešpektujú...“ neskrýva otec spokojnosť.

„Takže neľutuješ, že sme odišli z Bratislavy?“ spovedá ho dcéra.

„Neľutujem. A prostredie tu je krásne. Žiaden veľkomestský ruch. Ten výhľad na Vysoké Tatry je nezaplatiteľný. A výlety do hôr sú nezabudnuteľné. Nemyslel som si, že si Tatry až tak zamilujem. Ešte nepoznáme zďaleka ani ich desatinu. Môžeme ich skúmať celý rok a vždy budú miesta, na ktorých sme neboli... No, nebolo v sobotu krásne na Skalnatom plese?“ zaspomína si otec.

„Bolo, oci. Prvý raz som videla meteorologickú stanicu. A pleso bolo nádherné. Tie snehové firnové polia na magistrále, ktoré sme museli prejsť, nám dodali riadne adrenalínu...“ súhlasí Dominika.

„No neviem, neviem, či si nemala oči skôr pre Štefana ako pre prírodu,“ podpichne ju otec.

„Oci, nezapáraj,“ bráni sa Nika. „Števo je len kamarát. A ako horský vodca je skúsenejší ako my. S rodičmi vraj prebrázdili niekoľkokrát celé Tatry, pozná tieto túry a vie, čo od nich možno očakávať. Kým    nenapadne veľa snehu, ešte by sme  mohli navštíviť Sliezsky dom a Brnčalovu chatu. A v zime sa vraj super lyžuje a sánkuje z Hrebienka do Starého Smokovca. Asi viem, čo budem chcieť na Vianoce... V Bratislave by som lyže nikdy nevyužila...“

„Máš pravdu. Dobrý tip na darček. Napíšeme Ježiškovi, aby ti doniesol lyže.

„Oci, prestaň. Už nie som malá,“ rozstrapatí mu dcéra vlasy.

„No veď. Všimol som si, že väčšinu času myslíš len na toho Štefana. V škole ste spolu, na teórii, v soboty na výletoch, v nedele na bicykli či na korčuliach. Dokonca aj cez týždeň, keď práve nemáš hudobku, výtvarku či anglinu a on akurát necvičí na husle... To si si nenašla žiadne kamarátky?“ robí si otec starosti.

„Oci, to je ťažké. Všetci už majú svoju partiu. Ja som nová, nikto ma poriadne nepozná. A Števo tiež nemal žiadnych kamarátov. Možno preto, že je Róm, možno preto, že má iné záujmy ako väčšina mladých. Nefajčí, nepije, nehreší, o drogy a hazardné hry sa nezaujíma, baví ho iba hudba. Odkedy sa kamarátime, aj počítačové hry obmedzil,“ zveruje sa Nika. A ja som denne na sociálnej sieti a píšem si s priateľkami z Bratislavy. Až pôjdeme na sviatky ku starkým, stretnem sa s nimi...“

„A čo tá partia, čo tu bola hneď prvý týždeň pre teba? Oni ťa medzi seba neprijali?“ zaujíma otca.

„Aha, myslíš Nikolu, Kristínu, Milana, Fera a Ruda? Nie. Majú úplne iné záujmy ako ja. Nebavilo ma to s nimi,“ naschvál Nika vynechá podrobnosti.

Nechce otcovi žalovať, že spolužiaci pijú, fajčia, občas i kradnú a  maľujú po bytovkách. Čo keby sa preriekol na rodičovskom. A o šikane so školskými pomôckami tiež z taktických dôvodov pomlčí. Čo ak by fakt zbili Števa?

Ozaj, oci, zistila som ti, ako to je s mojou učiteľkou flauty,“ tajnostkársky podotkne Nika.

„No,“ spozornie otec.

„Je rozvedená. Deti nemá, žije sama a býva iba kúsok od nás v jednoizbovom byte. Všakže sa ti páči?“ doberá si ho Dominika.

„O dva týždne v piatok o piatej máme rodičovský koncert. Budem hrať duet na priečnej flaute a aj súbor zobcových fláut vystúpi po prvý raz na verejnosti. Príď a môžeš ju po koncerte pozvať niekam na pohárik. Ja to doma sama zvládnem, neboj! Nemôžeš žiť celý život sám ako pustovník...“ hrá sa dcéra na dohadzovačku.

„Ty šibalka, čo ti to chodí po rozume?“ smeje sa otec.

„Oci, veľmi si ľúbil moju mamu?“ spýta sa zrazu Nika.

Otec sa zháči. Alebo sa jej to iba zdalo, že tvárou mu prebehol zvláštny záchvev nostalgie a zároveň akoby hnevu?

„Veľmi,“ povie záhadne.

„Porozprávaj mi, ako ste sa zoznámili? Prosím,“ zopne Nika ruky a modlikajúc presviedča otca, aby sa s ňou rozprával o tejto boľavej téme.

„Zoznámili sme sa v škole na ekonomickej univerzite a zamilovali sa do seba. Ja som končil a ona práve začínala školu... Po čase otehotnela, a tak sme sa vzali. Bol to malý, tichý obrad, iba pri dvoch svedkoch. Skoro po pôrode zomrela na embóliu.  Ty si ju nemôžeš pamätať, bola si ešte veľmi maličká,“ povedal otec Nike to, čo už vedela.

„A kto sa staral o mňa? Šiel si na materskú dovolenku? Z čoho sme žili?“ je Nika zvedavá.

„Ja som sa o teba staral, ale pomohli mi naši. Spočiatku, kým si bola malá, sme žili s nimi. Mama bola v domácnosti, a tak mi s tebou pomáhala, kým som bol v práci. Večer som sa ti už venoval ja. Neskôr, keď si mal a tri roky sme ťa dali do škôlky...“ zaspomína otec.

„A to si nikdy po maminej smrti nemiloval žiadnu inú ženu?“ prekvapí to Niku.

„Nie. Nemal som na ženy čas. Cez deň práca a večery i víkendy som venoval tebe... A tá prázdnota... tá rana po            tvojej mame... veľmi bolela...“ vzdychne otec.

„Tomu sa hovorí byť verný až za hrob. Je načase to zmeniť. Ak sa ti moja učiteľka páči, nestrácaj čas a začni konečne žiť aj ty...“ dobromyseľne vyhŕkne Dominika. „Oci, to fakt nemáš žiadnu maminu fotku?“

„Všetky som ich roztrhal po... jej smrti. Aby mi ju nič nepripomínalo...“ vecne podotkne otec.

„Ale starkí mi ukazovali jednu fotografiu z tvojej promócie. Na nej je aj moja mama. Kde ju máš?“ žobroní dcéra.

Otec zájde do spálne a zo zásuvky vyberie starú ošúchanú fotografiu. Donesie ju dcére. Je na nej hlúčik študentov. Bielych i černochov.

„Myslíš túto?“ podá ju Nike.

„Presne túto. Skúsim hádať, kde si ty a kde moja mama,“ odhodlane mu ju dcéra berie z ruky.

„Aha, tento fešný mládenec v obleku, to si ty. Bol si naozaj krásny...“ ďobne prstom do fotografie Nika.

„Iba bol, ty huncútka?“ zasmeje sa otec.

„Pravdaže, ešte stále si fešák,“ polichotí mu dcéra.

Dominika skúma tváre na fotografii. Vedľa otca stojí nejaká útla biela dievčina. Nika prejde prstom po troch černochoch a zastaví sa pri jedinej černoške, ktorá je na fotografii.

„Jedine toto môže byť moja mama... Je pekná. Tuším sa na ňu podobám...“ ukáže na zahraničnú študentku.

„Ani to nebolo také ťažké uhádnuť. Či?“ otec zrazu zvážnie. „Mali sme na škole veľa zahraničných študentov. Toto sú všetko Etiópčania. Skamarátil som sa s nimi, preto sme spolu na fotke.“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?