Tiene na duši - 3.

Autor: Janka Podtatranka | 19.12.2014 o 10:33 | (upravené 19.12.2014 o 10:45) Karma článku: 3,19 | Prečítané:  270x

A už je tu sľúbené pokračovanie mojej novely Tiene na duši.

„Nika, ahoj!“ vytrhne Dominiku zo zadumania známy chlapčenský hlas. „Kde sa tu berieš?“

„Čau Števo. Bola som vonku so spolužiakmi,“ prekvapene zastane Nika.

„S ktorými?“ pýta sa Pišta.

„No, nepoznám ich ešte všetkých podľa mena. Bol tam Fero, Milan ešte jeden chalan a dve baby...“ nie je si istá Dominika.

„Aha, asi Rudo Nikola a Kristína. Slávna päťka... Od nich sa radšej drž ďalej. Nič dobré ťa nenaučia... Grafity, krádeže, vulgarizmy, alkohol, cigarety... Aj mňa chceli zlanáriť. Nevšímam si ich však,“ varuje ju Štefan.

„Hej. Prišla som na to hneď po prvej polhodine... To naozaj nie je partia pre mňa. Radšej budem sedieť doma, čítať knihy, surfovať po internete a chatovať na sociálnych sieťach s bývalými  kamošmi z Bratislavy,“ pripustí Dominika.

„Máš ešte čas? Prejdeme sa, ak chceš...“navrhne Pišta. „Kedy máš byť doma?“

„Vychádzku mám do deviatej... Tak dobre. Trochu sa môžeme nadýchať tatranského vzduchu,“ súhlasí Dominika. „Kde si bol?“

„Skús hádať!“ pozrie Pišta veľavýznamne na puzdro, ktoré má v pravej ruke.

„Žeby v hudobke?“ zasmeje sa Dominika. „Baví ťa to?

„Teraz už áno. Keď som bol druhák, chcel som chodiť na husle. Bavilo ma to asi dva roky a potom sa mi už nechcelo cvičiť. Naši sú však prísni, mama učí slovenčinu a hudobnú výchovu, chceli, aby som mal hudobné vzdelanie. Vždy tvrdili, že mám hudobný talent. Tak ma asi tri roky nútili hrať. Musel som denne cvičiť, aj keď sa mi vôbec nechcelo. Medzitým som sa v hre zdokonalil, nespočetnekrát som vystupoval na rôznych koncertoch a zúčastňoval sa hudobných súťaží, hrával som stále náročnejšie skladby, až nastal zlom. V ôsmej triede ma to zrazu začalo baviť. Samo od seba. Teraz ma už naši nemusia nútiť hrať. Vezmem si husle kedykoľvek mám chuť a cvičím. Niekedy hrám aj dve – tri hodiny denne. Chcem ísť na konzervatórium a neskôr sa živiť hudbou... To vieš, učenie mi až tak veľmi nejde... Matika, fyzika, chémia, biológia, geografia... Mal som trojky, aj keď sa so mnou naši doma učia... Na konzervatóriu tieto predmety nebudú,“ zveruje sa Pišta so svojimi plánmi.

„Mňa flauta baví. Len ma niekedy z nej bolí hlava, keď pridlho fúkam,“ prizná sa Dominika. Onedlho budeme musieť podať prihlášky na stredné školy a ja stále ešte nie som rozhodnutá. Otec by ma chcel vidieť najradšej na gymnáziu. Ale ja mám skôr umelecké záujmy, hudba, výtvarné umenie... Tak neviem.“

„A tu, v kraji plnom kopcov môžeš rozvíjať aj turistiku a svoj záujem o prírodu. Teraz, koncom septembra a októbri je v Tatrách naozaj krásne. Babie leto na horách je nezabudnuteľné,“ nadchýna sa Štefan.

„Chystáme sa s ockom v sobotu na Štrbské Pleso. Nechceš sa pridať?“ navrhne Dominika. My Tatry veľmi nepoznáme. Ako dieťa som bola s otcom a starými rodičmi raz v Starom Smokovci na dovolenke. Bolo to v zime, sánkovali sme sa na Hrebienku.“

„Spýtam sa našich. Možno ma pustia. Ak áno, ukážem vám krásnu túru. Zo Štrbského Plesa na Popradské Pleso. Najprv by sme šli lesom, potom cez magistrálu, je tam nádherný výhľad, zastavili by sme sa pri Popradskom plese a ďalej by sme šli   po asfaltke až na zastávku električky. Cestou by sme mohli navštíviť Symbolický cintorín...“ plánuje Pišta.

„Prečo sa mu hovorí symbolický?“ čuduje sa Nika.

„Lebo tam v skutočnosti nie sú pochované žiadne telá. Sú tam len pamätné tabule obetí Tatier. Za tie roky ich v Tatrách zahynulo neúrekom. Horolezci, ktorí sa zrútili z brál, turisti, ktorých zavalila lavína, obete leteckých havárií... Raz zavalila lavína takmer celú triedu, ktorá bola na lyžiarskom kurze. Prežilo ich len zopár. V Tatrách havaroval aj vrtuľník, keď horskí záchranári zasahovali pri záchrane nejakých turistov... Na cintoríne sú veľmi pekné drevené totemy. Je pekne upravený. Stále tam niekto dáva kvety, bude sa vám to určite páčiť,“ vysvetľuje Štefan.

„Spýtaj sa vašich, či ťa pustia a zajtra mi povieš v škole, ako to dopadlo. Dobre?“

„Jasné,“ súhlasí Pišta. „Máš bicykel alebo kolieskové korčule? Máme tu super cyklistický chodník. V nedeľu poobede by sme si mohli vyjsť, kým hlásia dobré počasie.“

„Mám korčule i bicykel. Tak fajn. Som rada, že si ochotný pobicyklovať sa so mnou,“ poteší sa Dominika.

„So mnou sa veľmi decká kamarátiť nechcú. Väčšinou som doma a hrám na husle, alebo hrám počítačové hry,“ pripustí spolužiak.

 Ja tiež nemám veľa voľného času. Raz výtvarka, trikrát hudobka, trikrát anglina. Zvyšok knihy a počítač. Ale ja hry nehrám. Nebaví ma to. Chatujem na facebooku s priateľmi,“ vymenúva Nika.

„A kedy sa učíš?“ je zvedavý Štefan.

„V škole. Stačia mi na to prestávky. Aj úlohy si stihnem spraviť v škole. Cez hodiny dávam pozor, výklad si pamätám a viem ho  väčšinou zreprodukovať. To je celé tajomstvo úspechu môjho prospechu,“ zasmeje sa Nika nad vlastnou slovnou hračkou.

„A ja som si myslel, že po večeroch šprtáš,“ smeje sa aj Pišta.

„Čoby. Večer čítam. Telku takmer nepozerám. Len občas cez víkend,“ prizná Dominika.

„Ja teda nečítam vôbec. Telku tiež nepozerám, radšej si stiahnem     dobrý  akčný     film do kompu.  Ale doma sa musím učiť, naši ma vždy skúšajú... Aj tak mám trojky. Čo už,“ vzdychne Števo. „Keď je dobré počasie, chodievam s našimi na výlety, na bicykel a sám si občas vybehnem na kolieskových korčuliach. Som rád, že sa chceš pridať.“

Začne sa zmrákať. Dôjdu obaja až na koniec sídliska.

 „Teraz vôbec neviem, kde sme. Ak by si ma tu nechal, som totálne stratená,“ otáča sa Nika

„V ktorom bloku bývaš? Odprevadím ťa domov!“ ponúkne pomoc Pišta.

„V Prvosienke. Hviezdoslavova 15...“ odpovie dievča.

Štefan prikývne: „OK. To je na druhom konci sídliska. Ja bývam neďaleko teba... Vieš, že si fajn baba? Páčiš sa mi.“

„Aj ty si bezva chalan...“ zapýri sa Nika.

 „Nechcela by si so mnou chodiť?“ naberie Štefan odvahu na chúlostivú otázku.

„Ja... ja neviem. Ešte som  nikdy s nikým nechodila. Otec by povedal, že mám na také veci ešte čas. A starkí tiež. Škola je prednejšia... Zatiaľ navrhujem priateľstvo. Ak budeme dobrí priatelia, možno časom z toho môže byť aj niečo viac. Ale... vieš, veď sa poznáme iba pár dní. Neponáhľaj sa tak!“ odmietne Dominika.

„Máš pravdu. Navrhujem teda dobré priateľstvo. OK?“ vôbec sa Štefan neurazí.

Chvíľu kráčajú potichu. Potom sa znovu rozhovoria o svojich záujmoch. O dvadsať minút stoja pred Nikiným blokom.

„Díky za sprievod. Tak ahoj zajtra!“ priateľsky objíme Dominika Štefana a dáva si pritom pozor, aby šlo skutočne o priateľské objatie.

--------

Dominika kráča ku škole a premýšľa, či tu budú na ňu  čakať aj toto ráno. Prejde cez prvú cestu okolo dlhého bloku a zabočí doľava. Má nepríjemný pocit. Tuší, že sú tu a opäť na ňu číhajú. Zrazu ich zbadá. Vynoria sa spoza susednej bytovky.

„Á, fajnovka ide! Puťka slušnučká! Bifľoška trápna! Africká divožienka! Negrica stoj!“ každý zo slávnej päťky ju osloví nejakou nepríjemnou prezývkou.

Nika zastane. Milan, Fero, Rudo, Kristína a Nikola ju obkolesia. Chalani jej vytrhnú z ruky aktovku, najprv vyberú desiatu, ktorú si schovajú do svojej tašky a obsah Dominikinej vysypú do kontajneru, ktorý je nablízku.

„Zase bude fajná šunčička? Ten otecko si ťa ale hýčka... Skús niečo niekomu ceknúť a uvidíš! Tomu tvojmu fešáčikovi Pištovi, pankhartovi čiernemu, napravíme fasádu jedna radosť, ak niečo prezradíš. Pá, moja!“ vzdialia sa a nechajú ju s prázdnou aktovkou.

Dominika sa poobzerá dookola, či ju niekto nevidí a nahne sa do kontajnera. Našťastie, je skoro plný, jej veci sú pomerne vysoko. Rýchlo ich pozbiera a vloží späť do tašky. Včera sa musela tak nachýliť, až skoro spadla dnu. Doma potom čistila a utierala obaly.

Ak jej nedajú spolužiaci pokoj, budú jej všetky školské pomôcky onedlho smrdieť ako pomyje. Prečo jej to robia? Len preto, že sa odmietla s nimi podieľať na nerestiach? Má svoje zásady. Nenechá sa nahovoriť na pitie a fajčenie. Ktovie, či tí piati neskúšali už aj marišku, premýšľa Nika. Kde by inak chodili na tie nápady.

Nepovie nikomu o tejto šikane, lebo by sa fakt mohli vypomstiť na Števovi. A na ňom jej záleží. Je to skvelý chalan. Rodičia ho pustili do Tatier, a tak s ním prežila skvelý víkend. Výlet sa vydaril, počasie im prialo, slniečko svietilo. Výhľad z magistrály bol naozaj úchvatný. V údolí videla Svit i Poprad. Aj Symbolický cintorín a obe plesá sa jej i otcovi veľmi páčili. A v nedeľu si urobili s Pištom cyklotúru. O týždeň si ju zopakujú, tento krát na kolieskových korčuliach.

Ktovie, či si tu nájde aj nejakú dobrú priateľku. V Bratislave ich mala niekoľko. Denne si píšu a so starkými si každý druhý deň skypujú. Pochybuje o tom. Sú už deviataci, každý má svoj okruh priateľov. Ťažko prenikne medzi niektorý. Po tom fiasku minulý týždeň so „slávnou päťkou,“ nemá odvahu stať sa členkou nejakej zabehanej partie. Asi jej hrozí samota. Tak ako Števovi, ktorého tiež spolužiaci neprijali medzi seba, lebo bol iný. Róm a ešte aj adoptovaný. Tak ako ona. Mulatka a ešte k tomu polosirota. Aspoňže oni dvaja si dobre rozumeli a zatiaľ im spoločnosť iných decák nechýbala. Vďakabohu zaňho, hovorí si v duchu a ponáhľa sa do školy, aby nezmeškala vyučovanie.

 

 

 

 

 

 

  

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?