Včera som sa zmienila o duši. Napriek ateistickej výchove v ňu verím. Našla som tretí rozmer. Sama. Mysticizmus ma sprevádza už dlhé roky. Od nežnej revolúcie. Odkedy sa zrušila cenzúra a začali sa vydávať knihy všetkých žánrov, hltám desiatky kníh s tematikou mystiky, rôznych náboženstiev a filozofií, mariánskych zjavení, paranormálnych javov, anjelov strážnych, duchov, neba, pekla, očistca, života po živote, svetla na druhom brehu, životov pred životom, reinkarnácie, stvorenia sveta, mimozemských civilizácií...
Každá z nich ma určitým spôsobom ovplyvnila, zanechala vo mne stopy ako v piesku, nahlodala červíka pochybností, formovala moju vieru, moju filozofiu, môj postoj k životu.
Ešte nikto nikdy nezodpovedal jednoznačne základnú filozofickú otázku ľudstva. Každá skupina, spoločenstvo, sekta, náboženstvo i vedecká elita, aj, koniec - koncov, akákoľvek politická strana, je presvedčená jedine o svojej pravde a nepripúšťa námietky a filozofiu iných, konkurenčných spoločenstiev. Ja tomu hovorím vymývanie mozgov.
Chcem mať jasnú myseľ. Nechcem sa nechať nikým ovplyvniť, i keď si teraz protirečím, lebo som práve pred chvíľou pripustila, že každý ma niečím ovplyvnil. Ale iba niečím. Nie všetkým, bez výhrad. Nechcem a neviem sa prispôsobiť žiadnej viere. Práve preto ja nepatrím k žiadnej z nich a nestotožňujem sa so žiadnou konkrétnou filozofiou. A naopak, z každej viery si odnášam niečo. To spoločné. Som prístupná všetkému a všetkým.
Ja mám svoju vlastnú vieru. Boh je v každom z nás. Vnútri. V srdci, v mysli, v duši, v skutkoch, v konaní, v svedomí... Je len na nás, ako ho dokážeme sprostredkovať a odovzdať iným. Svojou dobrotou, láskou, nezištnosťou, dobrými skutkami, obetovaním sa druhým, šírením posolstva mieru, pokoja a lásky k blížnym...
Tí, čo sú falošní, zlomyseľní, závistliví, pomstychtiví, násilní, intrigánski, pokryteckí, bezcharakterní, tí Boha dávno stratili. I keby chodili pravidelne do kostola a modlili sa. Môžu ho ešte nájsť a priblížiť sa k nemu, ale nie okázalým a manifestačným, demonštratívnym postojom čulého náboženského života, naoko, navonok, aby ľudia videli. Ale skutkami, postojom.
Boh vidí do každého srdca. Mám osobnú skúsenosť, že najnábožnejší ľudia vedia byť najpokryteckejší. Farizeji. A často tí, čo stánok Boží v živote nenavštívili, dokážu sa rozdať pre druhých a nezištne sa obetovať pre blížneho.
Kto z nich je Bohu bližšie? Ten, čo pácha hriechy s ľahkosťou, pretože sa z nich môže pravidelne vyspovedať, dostať rozhrešenie a jeho duši sa uľaví? Alebo ten, ktorý sa nechodí spovedať, a preto sa snaží mať na svedomí čo najmenej hriechov, aby neťažili jeho dušu?
Pre mňa je čisté svedomie dôkazom prítomnosti Boha. Už pri najmenšom hriechu mám výčitky svedomia, ťaží ma, chcem ho odčiniť, kajám sa a naprávam, ako sa dá. Keď ho odčiním, uľaví sa mi. Nie preto, že mi dal farár rozhrešenie. Ale preto, lebo Boh vo mne, moje svedomie, moje ja, moja duša, mi odpustila vo svojej nekonečnej zhovievavosti.
Človek je tvor omylný. Má právo zhrešiť. Ale aj povinnosť odčiniť to. Ak má v sebe Boha. Nie desaťkrát odriekaním Otčenášu a Zdravasu. Ale napríklad tým, že keď sa na niekoho osopím, zvýšim naňho hlas, obviním ho z niečoho, tak to oľutujem a pôjdem sa mu ospravedlniť. Alebo hoci, keď zlodej ukradne vozičkárovi vozíček či auto, a potom sa v ňom pohne svedomie, jeho Boh, a prikáže mu, aby to vrátil ospravedlnil sa. Aj to sa v živote stáva. I v našom meste sa to už stalo. Boli toho plné médiá. Taký človek stratil a znovu našiel Boha. Nemusí skončiť v plameňoch pekelných.
Moje svedomie je môj Boh. A môj Boh je moja duša. Hľadá si miesto na zemi tým, že putuje z tela do tela v rôznych životoch a snaží sa byť lepšia a dokonalejšia, aby sa raz dostala do raja či splynula s nekonečnou nirvánou.
Práve dnes, ôsmeho februára dvetisícdvanásť som zažila neobyčajný, nevšedný zážitok. Aká náhoda. Píšem o duši a odrazu sa mi naskytne duchovný zážitok, presne v duchu mojej filozofie.
Petra, priateľka môjho mladšieho syna, ktorá je naladená na rovnakej vlnovej dĺžke ako ja a Miško, ma na dnes večer pozvala na jednu kultúrnu akciu do našej galérie. Mala predvádzať vlastnoručne vyrobené modely šiat jednej našej miestnej umelkyne – výtvarníčky. Maľba na hodváb a bavlnu.
Povedala som jej: „Prečo nie? Nemusím sedieť každý deň nad knihou. Urobím si jeden večer pauzu a doprajem svojej duši kultúrny zážitok. Nielenže uvidím tvoju krásnu, štíhlu a vysokú modelkovskú postavu v originálnych kostýmoch, ale navyše, tá výtvarníčka - Alenka, je mojou spolužiačkou zo základnej školy.“
Vôbec som nemala predstavu, čo ma čaká. Po práci som nakúpila veľký nákup do vozíka a vyprala dve várky bielizne. Potom som sa obliekla do kostýmu, trochu nakulmovala a nalíčila, dokonca, som si po dlhej dobe nalakovala vlasy a o pol šiestej som vyrazila aj s Miškom do galérie.
Hneď pri vstupe som sa stretla s výtvarníčkou - Alenkou. Bola milo prekvapená, že ma vidí.
Objali sme sa a zvítali: „Ahoj, Jani! Som veľmi rada, že si prišla!“
„Ahoj Ali, prišla som sa pozrieť na tvoju tvorbu, ale aj na svoju potenciálnu nevestu, ktorá má predvádzať tvoje modely, Petru.“
Nemohlo mi ujsť, akým vyčítavým pohľadom sa na mňa pozrel Miško. Vošla som so synom dovnútra.
„Vraj nevesta! To povedz Petre! Ona to tak nevidí,“ sťažoval sa pošepky.
Ešte tam nebolo veľa ľudí, i keď sme prišli presne o šiestej. Hneď od vchodu som si všimla kolegyňu s partnerom. Odušu na mňa kývala. Kde sa tu tá vzala? Je zo susedného mesta. Ešte asi desať minút vchádzali hostia. Peťkina mamka tam už sedela, Petru sme nevideli, pripravovala sa na poschodí. O štvrť na sedem začalo predstavenie. Najprv malé brušné tanečnice, potom prvé modely šiat... Petra žiarila. Požičala si včera odo mňa čierne baleríny. Aby nebola dva metre vysoká a nezosypala sa po schodoch. Nemá nacvičenú chôdzu modeliek na vysokých podpätkoch. K tým modelom sa jej hodili.
Tancovali aj dospelé brušné tanečnice. Presne tá tanečná skupina, s ktorou Petra kedysi tancovala. Ešte na jej stužkovej spolu vystupovali. Stretli sa dnes úplnou náhodou. Netušila, že tam budú tiež. Svedomito som fotografovala, ako vždy. Tancoval aj pár tanečníkov. Štyri spoločenské tance. Petra a jej dve spoločníčky predviedli po štyri modely.
Všetky šaty, vrátane moderátorky, tanečníc, ba aj košele tanečníka, boli originálne kúsky techniky maľby na hodváb, vlastnoručne zhotovené mojou spolužiačkou, výtvarníčkou.
Naše cesty sa kedysi rozišli, keď po skončení základnej školy odišla Alenka na umeleckú priemyslovku. Pôvodne som aj ja uvažovala o tej istej škole, obe sme žali úspechy na poli výtvarnom, ale mňa osud zavial iným smerom ako ju. Ja som sa navyše angažovala aj v hudbe, divadle, literatúre a práci s deťmi, takže som si zvolila pedagogickú školu. Odvtedy, napriek tomu, že žijeme v jednom meste, sme sa stretli iba raz, keď Alenka išla domov na bicykli. V dlhej, vlastnoručne vyrobenej, originálnej sukni. Stretli sme sa pri svetelnej križovatke asi pred rokom, neďaleko nášho domu. Stihli sme si povedať len to najnutnejšie. Dozvedela som sa o nej, že je stále slobodná a bezdetná a že učí v miestnej ZUŠ – ke, výtvarný odbor. Ja som jej povedala, že som tiež učiteľka a mám päť detí. Dve vlastné a tri z detského domova. To bolo všetko. A teraz som mala zrazu možnosť spoznať jej osud bližšie.
Asi v polovici prezentácie pustili organizátori film. Výpoveď umelkyne - Aleny. Bola som očarená. Vôbec by som neverila, že takýto krátky dokument môže vo mne zanechať také pocity a taký nevšedný, duchovný, ba až mystický zážitok. Alenka rozprávala o tom, ako mesiac pred svadbou utiekla na vysokú školu výtvarných umení. Ako ju neskôr postretol nepríjemný zážitok, pri ktorom jej duša vystúpila z tela a dívala sa na svoju telesnú schránku zhora, z tretej dimenzie. Bola vťahovaná tunelom ku svetlu.... ale, vrátila sa na zem. Táto udalosť poznačila jej smerovanie, jej tvorbu i jej neskorší život. Vo svojich abstraktných výtvarných dielach sa snažila nájsť svetlo, ku ktorému sa vtedy priblížila. Začala vo veľkých množstvách čítať filozofické diela, podobne, ako kedysi aj ja. Naše poznanie duchovna a filozofický postoj k životu je zhruba rovnaký. I ona dospela k božej podstate v našom vnútri. Zdôverila sa kňazovi so svojím poznaním. Nechápal ju. Vysmial sa jej. Ako môže veriť v takýto mix rôznych vier? Pre neho bola len jedna viera tá pravá.
Nie pre ňu. Ani pre mňa. V tom sme rovnaké. Ona, ja, Petra, Miško...
Najprv sa venovala starším ľuďom, ale pochopila, že ich už veľmi ovplyvniť nemôže, a tak sa začala venovať deťom. Aké podobné, a predsa iné sú naše osudy.
Bola som akoby paralyzovaná. S úžasom som zistila, že konečne som sa stretla s človekom, ktorý osobne zažil zážitok z blízkosti smrti. Toľko kníh som o týchto zážitkoch čítala. Výpovede tisícok ľudí, také podobné. A predsa, mohla som tomu veriť alebo aj nie, veď nikoho z nich som osobne nepoznala. A tu, zrazu, stretnem sa s človekom, ktorý vystúpil z tela. A osobne ho poznám. Je to takmer na neuverenie. Ešte pred dvomi týždňami som písala v prvej knihe o smrti môjho otca a o tom, ako som verila, že po smrti jeho duša neveriacky hľadela zhora na svoje telo. Verila som, že je to tak. A odrazu, aká náhoda, je tu človek, ktorý to zažil a prežil, aby o tom mohol rozprávať. A navyše, je to moja bývalá spolužiačka...
Po skončení akcie som sa Alenke poďakovala, povedala som jej, aká som hrdá na to, že mám takú slávnu spolužiačku. Že mám podobné duchovné cítenie ako ona a aký nesmierne silný, ba mystický zážitok vo mne tento večer vyvolal.
