Aj lekári robia chyby - 3. čast

Autor: Janka Podtatranka | 14.12.2014 o 10:45 | (upravené 18.12.2014 o 17:44) Karma článku: 5,32 | Prečítané:  344x

Mať dieťa s diagnózou ADHD, predtým nazývanou ĽMD - ľahká mozgová dysfunkcia, ešte inak hyperaktivita, nie je pre žiadneho rodiča potešujúce. Problémy s učením, neustále poznámky za vyrušovanie, dlhé hodiny prípravy na vyučovanie s výsledkom neadekvátnym k vynaloženému úsiliu, nie je nič príjemné. Najhoršie je, že všetci pokladajú  dieťa za nevychované, hľadajú dôvody v nedostatočnej starostlivosti a najmä niektorí učitelia diagnózu neakceptujú. Navyše, ak viete, že príčinou je zanedbanie lekárskej starostlivosti pri pôrode, máte prinajmenšom pocit frustrácie.Tu je posledná časť ukážky z mojej knihy Rodinné hniezdo.

Keď mal Lacko päť rokov, to už sme žili na Slovensku, vybrala sa s ním moja mama na pedopsychiatriu. Odporučili nám to učiteľky zo škôlky. Kvôli tomu, že Lacko bol podľa nich nezvládnuteľný. Podľa mňa bol iba živý, hyperaktívny. Stále nám však zdôrazňovali, že ešte také neposlušné dieťa nemali. Nerešpektuje ich, nepočúva, robí si čo chce, stále sa bije a naháňa s chlapcami, robí deťom zlosť, podpichuje ich, hryzie, provokuje, šaškuje. Aj keď sme sa mu všetci nesmierne venovali, pôsobil dojmom nevychovaného dieťaťa. Ja som s ním na vyšetrenie ísť nechcela, obávala som sa reakcie môjho exmanžela. Povedal by, že som neschopná dieťa zvládnuť a robím z neho blázna. Nakoniec tam šla moja mama. Môj bývalý muž zúril a chcel ma udať, ale keď sa dozvedel, že tam bola jeho svokra, upokojil sa. Na ňu nedal dopustiť. Na ďalšie sedenia som už chodievala ja.

„Vaše dieťa za svoje problémy nemôže. A už vôbec za ne nemôžete vy. Nič si nevyčítajte!“ snažila sa ma upokojiť.

„Všetci mi tvrdia, že je nevychovaný, lebo je z rozvedenej rodiny!“ posťažovala som sa.

„To nie je pravda. Príčinou hyperaktivity vášho syna je ľahké poškodenie mozgu v prenatálnom vývoji, pri pôrode alebo tesne po pôrode. Hovorí sa tomu ľahká mozgová dysfunkcia, predtým sa to nazývalo ľahké poškodenie encefalu,“ vysvetľovala.

„Nemôže to byť dedičné? Môj bývalý manžel to má,“ prejavila som obavy.

„Nie je to dedičné. Mozog sa poškodí mechanicky. A chcem vás upozorniť, že pri tom intelekt porušený nie je. Lacko má priemernú inteligenciu,“ odpovedala.

„To je fakt. Môj prvý muž prekonal vo veku deviatich mesiacov kliešťovú encefalitídu a vysoké horúčky. Tie boli vraj príčinou. Mal aj problémy s učením, napriek tomu je nadpriemerne inteligentný,“ spomenula som si.

„Áno. To môže byť. Okrem porúch správania sa veľmi často pridružujú aj poruchy učenia. V škole bude mať pravdepodobne Lacko problémy,“ upozornila ma.

„Čo môže byť príčinou?“ spýtala som sa.

„Nespadli ste v priebehu tehotenstva?“ spýtala sa.

„Nie, ale muž ma bil a v siedmom mesiaci ma oparil na nohách. Ležala som šesť týždňov na popáleninovom oddelení v nemocnici v ukrutných bolestiach bez analgetík, ktoré som nesmela brať kvôli dieťaťu,“ spomínala som na svoj hororový život.

„Pokiaľ vás nekopol do brucha a nedošlo ku kontaktu s hlavičkou dieťaťa, toto by nemalo byť dôvodom... I keď, aj to môže byť príčinou,“ kalkulovala.

„Lacko mal ako dieťa veľmi vysoké horúčky vždy, keď mu liezol zúbok. Pri stoličkách nám, dokonca, upadol do febrilných kŕčov a museli sme volať záchranku. Na druhý deň mu nič nebolo,“ spomenula som si.

To bol ďalší horor. Keď sa to stalo prvý raz, vyľakalo ma to na smrť. Lacko mal odrazu horúčku takmer štyridsať stupňov. Dala som mu detský sirup na zníženie teploty a práve som mu chystala zábal a hodlala som volať pohotovosť, keď zrazu vyvrátil oči dohora a začal sa mykať ako pri epileptickom záchvate. Manžel, ktorý bol náhodou práve vtedy doma, i keď inokedy som ho nevidela aj dlhé týždne, okamžite volal záchranku. Poradili nám, aby sme mu priložili  obklad na čelo a zápästia, kým prídu. Pomohlo to. Malý sa prebral a zareagoval. Kým prišla sanitka, ešte som mu dala jeden zábal na telíčko. Aj keď mu horúčka trochu klesla, odviezli ho ešte ten večer do nemocnice. Netušili sme, čo mu môže byť a mali sme hrozný strach. Ráno nám volali, že dieťa je v úplnom poriadku bez teploty, že si máme poňho prísť. Keď sme si ho odvážali, všimli sme si, že mu vyšla stolička. Odvtedy sme mu pri každej horúčke dávali okamžite pravidelné zábaly a čakali na iné symptómy nejakej choroby. Ak neprišli, počkali sme do rána, kým mu teplota neklesla. Vždy sme objavili ďalší zúbok. Viackrát sme už záchranku nevolali a nedopustili sme, aby dieťa opäť prežilo febrilné kŕče. Kvôli tomu sme museli navštíviť  aj detského neurológa. Ale Lacko bol mimoriadne odolné dieťa. Vôbec nebýval chorý. Jasle a škôlku znášal bez problémov. Rád tam chodil a nenakazil sa. Keď v škôlke zúrili ovčie kiahne a všetky deti sa už vystriedali, objavila som mu na hrudníčku jedinú kiahňovú vyrážku. Vtedy ostal prvý raz doma. Teplotu ani iné vyrážky nemal.

„Raz vyskočil priviazaný z kočíka na betón a prevrhol ho na seba. Ale vtedy sa mu nič nestalo. Hlavu si neudrel...“ spomínala som.

„Nemal otras mozgu?“  spýtala sa lekárka.

„Počkajte... Áno. Asi pred pol rokom sa na kúpalisku šmykol na mokrej dlažbe a spadol na hlavu. Večer zvracal, tak sme šli na pohotovosť. Zosnímkovali ho a skonštatovali ľahký otras mozgu,“ napadlo ma.

„Zmenilo sa odvtedy jeho správanie k horšiemu?“ spýtala sa.

„Nie. On bol odmalička živé dieťa. Už ako ročný ohadzoval deti pieskom na pieskovisku...“ pokrútila som hlavou.

„A čo pôrod? Bol spontánny, kliešťový či sekcia?“ zaujímalo ju.

„Normálny!“ povedala som najprv a zrazu som si spomenula a opísala som jej celý dramatický  priebeh aj následnú Lackovu stratu hlasu.

„Tak a máme príčinu. To že neplakal a stratil na prvé dva týždne hlas, bol už prvý symptóm drobného poškodenia mozgu. Ženská, buďte rada, že to váš syn prežil. Mohol sa udusiť. Mali by ste podať trestné oznámenie za zanedbanie zdravotnej starostlivosti!“ navrhla nekompromisne, akoby ani ona nebola lekárkou.

Zrazu mi svitlo: „Tak preto bol lekár taký vydesený a zelený, keď ku mne po takmer polhodine dobehol. Už chápem, prečo do správy napísali, že bolo všetko v poriadku a v nemocnici ma neupozornili, že dieťa je nemé. Kryli si navzájom chrbát...“

„Urobíte s tým voľačo?“ nabádala ma.

„Už je neskoro. Lekára poznám, ešte tam pracuje, ale sestra je už isto na dôchodku a netuším ako sa volala. Ja nie som typ, aby som niekoho udávala a súdila sa. Na to je expertom môj exmanžel. Niekoľkokrát ma udal  za vymyslené veci a o súdnom rozvodovom konaní nechcem ani hovoriť. To bolo nechutné. Prepieranie špinavej bielizne. Klamal, vymýšľal si a nakoniec dali za pravdu jemu a vyšiel z toho ako neviniatko s čistým štítom. To ja som bola tá mrcha, ktorá rozbila „vzorné“ manželstvo,“ zavrhla som jej návrh.

„Dám vám vytlačené pokyny pre učiteľa, aby vedel ako má s takýmto dieťaťom pracovať, nepokladal ho za nevychované a nestresoval ho zbytočnými poznámkami a krikom.

„Až ho vezmú do školy, budete každé dva roky chodiť na psychologické vyšetrenia k školskej psychologičke a pravidelné sedenia k špeciálnej pedagogičke. Najmä, ak sa vyskytnú poruchy učenia. Lieky na upokojenie mu zatiaľ žiadne nedávam. Až by boli väčšie problémy so správaním, tak príďte. Prečítajte si tie pokyny, platí to aj pre vás. A hlavne, mamička, na také dieťa neplatí krik ani bitka, zákazy či príkazy. Pôjde mu to jedným uchom dnu, druhým von, akoby bol hluchý a nepočul vás. Cestou je len dohováranie, trpezlivosť, objatia a dokazovanie vašej lásky k nemu. Musí sa cítiť v bezpečí a milovaný!“ zdôrazňovala.

Do školy Ladislava zobrali načas, zápis zvládol úspešne.  Prijali ho aj na trúbku do umeleckej školy. Chcel hrať ako tatino, keďže manžel Jožko dvadsať rokov hrával v kapele na trúbke, bez toho, aby poznal noty. Je to samouk s absolútnym hudobným sluchom. Lacko začal najprv zobcovou flautou. Vydržal hrať dva roky. Boli to však galeje preňho, pre nás i pre učiteľa. Zmierili sme sa s tým, že hudobné vzdelanie, ako mám ja, mať nikdy nebude.

Hneď na začiatku školského roku v prvej triede som jeho triednej učiteľke, dôchodkyni, podala tlačené pokyny: „Pani učiteľka, toto vám posiela pedopsychiatrička. Lacko má ĽMD a poruchy správania. Je tam popísané, ako treba s takýmto dieťaťom pracovať.“

„No dovoľte? To ma tak podceňujete? Myslíte si, že ja po vyše tridsaťročnej praxi neviem, ako mám s takýmto dieťaťom pracovať?“ odmietla a vrátila mi ich.

„Prepáčte!“ ospravedlnila som sa.

A potom dennodenne vypisovala do slovníčka poznámky typu: „Lacko sa bije! Naháňa chlapcov po chodbe! Pichá spolužiaka ceruzkou! Nadvihuje spolužiačkam sukne! Lieta po triede a preskakuje lavice, až je celý mokrý! Prehadzuje papuče do susednej šatne...“

Trikrát do týždňa ma volala na koberec a sťažovala sa na to, aký je Lacko nezvládnuteľný. Zašla som s ním k psychologičke a špeciálnej pedagogičke. Boli mu zistené všetky poruchy učenia. Dyskalkúlia – porucha matematických schopností, dysgrafia – porucha krasopisu, dysortografia – porucha pravopisu a dyslexia – porucha čítania. Okrem toho mal Lacko narušenú celkovú koordináciu pohybov. Potkýnal sa na svojich nohách a zakopával na rovnej zemi. Na prechádzke bol schopný spadnúť a natiahnuť sa na zemi aký široký taký dlhý, aj tri – štyrikrát. V puberte to bolo ešte horšie. Neurobil zhyb, výmyk, sklapovačku, nevyštveral sa na lano, tyč, tým pádom, našťastie, ani na strom či strechu ako jeho kamaráti a ja, keď som bola dieťa.  Radšej stál dole, pozeral  a čakal, kým zlezú. Rád hral futbal a hokej. Najradšej  ho však dali chlapci do bránky, lebo do lýtka ich kopal častejšie ako do lopty. Stal sa z neho celkom obstojný brankár. Inak, s manželom sme ho naučili v útlom veku plávať, korčuľovať, lyžovať, bicyklovať ako všetky naše ostatné deti.  Rád šaškoval a provokoval. Veľakrát sme pozerali s manželom z okna, ako podpichuje chalanov a tí ho potom začali biť. A už sa všetci klbčili a váľali po zemi.

Prvý ročník zvládol s odretými ušami s trojkou. Dennodenne sme sa tri – štyri hodiny trápili s úlohami. Vydržal napísať tri slová a už odbehol na záchod alebo sa šiel najesť. Kým napísal úlohu, prešlo celé odpoludnie. Šlo mu ťažko všetko. Čítanie, písanie, matematika. Cedili sme krv a pot, napriek tomu výsledky boli neadekvátne vynaloženému úsiliu. Okrem úloh ešte cvičenie na flaute, noty, teória. Na zábavu mu neostal ani čas. Trúbku sme vzdali po dvoch rokoch. Mali sme čo robiť so školou.

V druhom ročníku dostal skvelú učiteľku v strednom veku. Prečítala si ochotne a bez urážky pokyny a postupovala podľa nich. Zvládol celý ročník bez jedinej poznámky a sťažnosti. S jednotkami a dvojkami. Veľmi záleží na učiteľovi. Toto bola jediná pani učiteľka, ktorá akceptovala Lackovu diagnózu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?