Aj lekári robia chyby - 2. časť

Autor: Janka Podtatranka | 14.12.2014 o 9:45 | (upravené 18.12.2014 o 17:45) Karma článku: 3,74 | Prečítané:  336x

Na dôsledky zanedbania zdravotnej starostlivosti pri  pôrode som nemusela dlho čakať. Prvé sa objavili hneď na začiatku. Prečítajte si pokračovanie príbehu. Je to úryvok z mojej knihy Rodinné hniezdo.

Celý týždeň v nemocnici, kým som sa zotavovala a nemohla sa poriadne posadiť kvôli bolestivým stehom v oblasti hrádze, mi nosili malého iba na kŕmenie. V tej dobe ešte roo – ming neexistoval, deti boli celý deň na novorodeneckom oddelení. V izbe som ležala s jednou mladou prvorodičkou, ktorej sa narodila dcérka. Veľmi sme sa zblížili a ešte dlhé roky sme sa navštevovali a stýkali. Keď priniesli deti na dojčenie, stále nás čakal rovnaký obrázok. Červené detičky, nehybne ležiace a zadúšajúce sa od srdcervúceho plaču na vozíčku ako vianočky v zavinovačkách, nedočkavo čakajúce na svoju obvyklú dávku materského mlieka. Iba jedno dieťa bolo výnimkou. Krásne opálené, pokojne ležiace, zvedavo dvíhajúce a otáčajúce hlávku  za mojím hlasom. Nikdy ani nemuklo. Pokojne sa prisalo k môjmu prsníku, poriadne sa napapalo a potom zaspalo.

„Ten tvoj syn je hotový anjel. Taký dobručký a ešte aj krásny. Žiadne fliačky, žiadne vyrážky. Nikdy neryčí ako moja malá. Vyzerá ako žaba keď reve a celá je červená. Ako to?“ cítila som v slovách druhej mamičky niečo ako závisť.

„Veď tvoja malá je zlatá! Presne ako ostatné novorodeniatka...“ upokojovala som ju.

„Ale, tvoj Laci je výnimočný. V živote som nepočula a nevidela, aby dieťa od prvého dňa dvíhalo hlavičku. To dokážu deti až v druhom mesiaci. A určite už vníma, veď sa otáča za tebou a sleduje ťa tými krásnymi kukadlami. Novorodenci nevidia a ešte nevnímajú,“ presviedčala ma.

„Však? Aj ja mám ten pocit. Preťahovala som ho dva týždne, možno to je preto. A pri tom hororovom príchode na svet si musel poriadne precvičiť krčné svalstvo. A hlavu má ľahkú. Ale je to fakt nezvyčajné,“ pripustila som.

„A tvoj drobec je taký poslušný... Nikdy neplače. Moja Ninka stále reve!“ vyratúvala.

„No, je to podozrivé. Ešte som ho nepočula vypustiť ani hláska. Budem sa musieť ísť spýtať detských sestričiek na novorodenecké, či vôbec niekedy plače. Nezdá sa mi to!“ prejavila som obavu. „Ale vyzerá spokojne. Aj pediatrička mi potvrdila, že je úplne v poriadku.“

„Ale Laci je taký krásny a akoby opálený. Tie havranie husté vlasy. Dokonalý. Moja žabka je červená, fľakatá a holohlavá...“ vzdychla si.

Niekedy som mala pocit, akoby mi moje dieťa závidela. Bola som hrdá. Mám výnimočné dieťa. Večer som sa prešla po chodbe a zašla som na novorodenecké. Lacko spokojne cmúľal pršteky a sledoval frmol naokolo. Ako malý špión. Ostatné deti buď spali alebo plakali. Zopár z nich sestry dokrmovali fľaškou s materským mliekom. Zrejme ich matky nemali dosť mlieka.

„Dobrý večer! Prosím vás, chcem sa spýtať na Lacinka. Ešte som ho nikdy nepočula vydať žiaden zvuk. Vy ste ho už počuli plakať?“

Sestry sa pozreli jedna na druhú a významne na seba žmurkli.

„Lacko je veľmi dobré a tiché dieťatko. Nie taký krikľúň ako poniektorí novorodenci...“ začala pomaly jedna.

„Ale v noci si občas aj poplačká... Ako každé dieťa, keď sa pokaká, pociká alebo má hlad...“ doplnila ju druhá.

Upokojili ma. Bola som zvedavá na to, ako plače, túžila som ho vykúpať, prebaliť, obliecť. Zatiaľ som ho iba dojčila. Ale niet krajšieho pocitu, ako keď sa hladné dieťa prisaje na matkin prsník a drobnými pastičkami po ňom bubnuje. Nemohla som sa dočkať, kedy ma prepustia. Musela som v nemocnici ostať sedem dní až do nasledujúcej nedele, lebo som mala zvýšenú teplotu.

Doniesla som si domov svoj uzlíček šťastia taxíkom. Po pôrode som bola šesť týždňov u mojej mamy. Všetko okolo dieťaťa mi ukázala, naučila ma, pomohla v začiatkoch. V takýchto chvíľach je pomoc matky nenahraditeľná. Detská sestra ma navštívila hneď po príchode a ukázala mi, ako mám dieťa kúpať, natierať, masírovať, prebaľovať a obliekať. Lacko absolvoval všetky tieto úkony bez akéhokoľvek protestu. Prvú noc som sa okolo štvrtej ráno zobudila na akýsi materský inštinkt. Dieťa sa hýbalo v postieľke. Rozsvietila som nočnú lampičku. Lacko otváral ústočká ako vždy pred kŕmením. Potichu som ho nakŕmila a prebalila. Látkové plienky mal kompletne premočené. Položila som ho do postieľky a obaja sme zaspali.

„Žije vôbec to dieťa? Nepočula som ho v noci ani muknúť. Vari nemalo hlad?“ vošla mama prekvapene ráno do izby.

„Nakŕmila som ho nad ránom, lebo sa zobudil. Aj prebalila. Je to veľmi dobré dieťa. Ale je to čudné. Ešte som ho nikdy nepočula plakať...“ začala som mať vážne obavy.

„Akoby bol nemý... Ukáž mi prepúšťaciu správu!“ poprosila ma mama.

Podala som jej lekársku správu.

„Pôrod spontánny, bez komplikácií. Dieťa je po všetkých stránkach zdravé...“ čítala.

„Sestry povedali, že občas plače... Nemôže byť nemý!“ nepripúšťala som takú hroznú vec.

„Ale ty si ho už počula plakať?“ naliehala.

„Práveže, nie. Neplakal ani po narodení. A to..., predsa, všetky deti pri prvom nádychu plačú. Či nie?“ spomenula som si. „Sestry podľa mňa klamali. Lekár ich asi upozornil, aby mi povedali, že dieťa je v poriadku. Aj do správy napísal, že pôrod bol bez komplikácií. A nebol. Kryje si chrbát, že sa na mňa nebol ani raz za celý deň pozrieť... A tá sestra, čo ho presviedčala, že ja ešte nemám ani pôrodné bolesti, tá na tom nesie najväčšiu vinu. Keby si videla ten jeho zdesený výraz, keď prišiel po dvadsiatich minútach, odkedy sa začal pôrod a potom tú úľavu, keď zistil, že dieťa žije...“ robila som si starosti.

„No, tak to asi chcú zatušovať. Lekár je rád, že dieťa prežilo napriek zanedbaniu zdravotnej starostlivosti. Dieťa asi z pôrodného šoku onemelo. Dúfajme, že to je len dočasné. Pri najbližšej kontrole u pediatričky o týždeň, to musíš oznámiť!“ upokojovala ma mama.

Najbližší týždeň sme obe pozorovali Lacka a čakali na akýkoľvek náznak hláska. Zbytočne. Pri prebaľovaní, obliekaní, kŕmení a kúpaní som už získala rutinu. Laci držal hore hlavičku a pásol koníčky na brušku od začiatku. Jeho vnímavý pohľad sledoval všetkých naokolo a zvedavo si obzeral svet. Začal robiť nielen grimasy, ale hádzal na nás úsmevy. Bol rozkošný. Ale nemý...

Deň pred návštevou pediatričky som šla večer syna vykúpať. Zvykla som kontrolovať teplotu vody v detskej vaničke lakťom. Bola som akási zamyslená a tento raz som teplotu vody nevyskúšala. Ponorila som do nej dieťa... Lacko otvoril naširoko najprv oči a potom ústa. Zrazu sa z nich vydralo príšerné, hlasné kvílenie a plačlivý krik, taký typický pre novorodencov. Pre mňa to však znelo ako rajská hudba. Vybrala som plačúce dieťa a skúsila lakťom teplotu vodu. Bola vlažná. Okamžite pribehla mama.

„Čo sa stalo, preboha? On plače?“ nemohla uveriť vlastným ušiam.

„Dala som nechtiac chladnejšiu vodu, na akú bol predtým zvyknutý. To uňho asi opäť spôsobilo šok, tentoraz tepelný a hlas sa mu, chvalabohu, vrátil,“ s úľavou som vysvetľovala.

Mama vzala plačúceho Lacka a snažila sa ho utíšiť, kým ja som prilievala do vaničky horúcu vodu: „Hovorila som ti, že vždy musíš vyskúšať lakťom. Čo keby si ho obarila?“

„Neboj sa, už nezabudnem! Ale, našťastie, bola chladnejšia ako obvykle, takže som mu neublížila a jemu sa akoby zázrakom vďaka tomu vrátil hlas...“

Na druhý deň skonštatovala pediatrička, že dieťa je naozaj v úplnom poriadku. Vďaka tejto dobrej správe som jej nelíčila podrobnosti pôrodu. Bola som šťastná, že to takto dopadlo. Veľká modrina na hánke pravej rúčky, ktorú mal Ladislav od pôrodu, sa vraj vstrebe. Trvalo to takmer rok, kým úplne zmizla. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?