Aj lekári robia chyby- 1. časť

Autor: Janka Podtatranka | 13.12.2014 o 20:29 | (upravené 18.12.2014 o 17:45) Karma článku: 4,24 | Prečítané:  395x

Že prvorodičky to nemajú ľahké, vie každá matka. Prežívajú túto udalosť prvý raz, nevedia čo ich čaká, majú obavy z bolesti, z toho, aby sa dieťa narodilo zdravé. Je len pochopiteľné, že sa s dôverou zveria do rúk odborníkom - lekárom, zdravotným sestrám. Že aj oni sú ľudia a robia chyby, ktoré sa môžu stať osudnými pre dieťa či rodičku, svedčí 1. časť úryvku z mojej knihy Rodinné hniezdo. 

Prvý pôrod v máji tisícdeväťstoosemdesiattri som ťažký nemala, zato bol dosť hororový. Bolo to v nedeľu. Preťahovala som tehotenstvo presne dva týždne. Ráno o ôsmej mi odtiekla plodová voda. Obliekla som sa, nakulmovala a čakala, až sa mama zobudí. Tašku som mala zbalenú už dosť dlho. Bolesti som zatiaľ nemala.

„A ty, čo si už hore?“ oslovila ma rozospatá matka, keď ma našla kompletne pripravenú v kúpeľni.

„Idem do pôrodnice. Už to prišlo. Odtiekla mi plodová voda,“ bez vzrušenia som odvetila.

Známky nervozity nezačala prejavovať ani mama: „Oco, vstávaj, ideš s Janou do nemocnice, už to prišlo.“

Žeby som mala ležať a čakať na sanitku, to nenapadlo nikomu. Neboj sa, určite neporodíš po ceste. Nemocnica je neďaleko. Otec ti vezme tašku s pyžamom, županom a hygienickými potrebami.

O desiatej sme dorazili na centrálny príjem, kde ma prevzal gynekológ, ktorý mal celodennú zmenu. Prezrel ma.

„Mamička, musíte ležať, nesmiete sa pohybovať. Až prídu bolesti, upozornite sestričku a pomaly ich predychávajte. Lepšie by to bolo pri chôdzi, bolelo by to menej, ale vzhľadom k tej odtečenej plodovej vode nesmiete chodiť! Kvôli tomu vám nemôžeme dať ani klystír ako ostatným rodičkám. Môže to prísť kedykoľvek, ale ste prvorodička, takže dnes to asi nebude... Ste otvorená iba na dva prsty,“ upozornil ma.

Zaniesli ma do nemocničnej izby. O dvanástej na obed mi začali pôrodné bolesti. Previezli ma na pôrodný sál. Nohy mi vydvihli na kozu. Bola som obnažená od pol tela dolu. Žiadne iné rodičky v ten deň na sále neboli. Skončila vykurovacia sezóna, bola mi zima. Kontrakcie som mala najprv po desiatich a od jednej zhruba po piatich minútach.

„Sestrička, prosím vás, nemohli by ste ma niečím zakryť, je mi hrozná zima!“ poprosila som službukonajúcu sestru.

Bola to staršia zdravotná sestra, odhadovala som, že už  takmer v dôchodkovom veku. Nič nepovedala a neochotne mi doniesla zelenú plachtu, ktorú na mňa prehodila. Kontrakcie silneli a ja som ich statočne predychávala, tak ako ma to učili na predpôrodnej príprave. Lekár sa na mňa neprišiel pozrieť ani jediný raz, či náhodou nie som viac otvorená. Rovnako sestra. O štvrtej mi doniesla polievku v hrnčeku.

„To môžem jesť? Tesne pred pôrodom?“ nedôverčivo som sa spýtala.

„Milá, zlatá, vy budete rodiť možno až niekedy zajtra...“ odbila ma.

„Ako to? Od dvanástej mám pôrodné bolesti a kontrakcie mám už takmer každé tri minúty...“  začudovala som sa.

Sestra sa zasmiala: „To nie sú pôrodné bolesti. To sú len takzvané poslíčky. Prichádzajú niekedy aj niekoľko dní pred pôrodom!“

„Ak toto nie sú pôrodné bolesti, tak potom sa asi budem šplhať od bolesti po stenách, až prídu naozajstné...“ zaúpela som ironicky.

„Ale mamička, nebuďte hysterická! Upokojte sa! Až na vás príde údajná kontrakcia, zavolajte ma!“ prikázala mi pre istotu a odišla do sesterne.

Len čo sa vzdialila, prišla kontrakcia. Zavolala som na ňu. Pomaly a neochotne sa po hodnej chvíli dostavila. Kŕč akurát povoľoval.

Odborným hmatom mi prehmatala brucho a znechutene poznamenala: „No, prosím, čo som hovorila! Žiadne pôrodné bolesti. Brucho máte mäkké...“

„Kým ste prišli, kontrakcie prešli!“ vysvetľovala som jej.

Rozčúlila sa: „ Vy ma budete poúčať? Vy, prvorodička? Mňa, čo som odrodila  tisíce mamičiek? Prestaňte hysterčiť! Rodiť budete zajtra alebo pozajtra...“

Zospodu ma vôbec neprezrela, lekára nezavolala a neupozornila ho na to, že mám pôrodné bolesti. Podľa nej som žiadne nemala. Zahanbila som sa a snažila som sa predychávať tichšie. Polievku som vypila a psychicky sa pripravovala na to, že tam zmrznem, kým porodím. Bolesti sa zintenzívňovali a intervaly skracovali na dve minúty, potom na minútu. Päť minút pred šiestou som počula, ako prišla na nočnú zmenu druhá sestra. Staršia jej odovzdávala službu. Ich rozhovor som začula a dodnes naňho nezabudnem.

„Dobrý večer! Tak ako to dnes šlo?“ začula som mladý štebotavý hlások.

„Ahoj! Dnes je pokoj. Ani jeden pôrod!“ odvetila staršia sestra.

„Je niekto na sále?“ uisťovala sa tá nová.

„Ále, od obeda je tam jedna hysterka, ktorá tvrdí, že má pôrodné bolesti. A tie jej ešte ani nezačali. Len jej odtiekla plodová voda. Rodiť bude až niekedy zajtra... Lekárovi som volala, že môže ísť pokojne na večeru. Tak sa maj! Prajem pokojnú noc!“ rozlúčili sa.

Ešte som počula, ako píska čajník, v ktorom si zrejme sestra varila vodu na kávu. Bolo presne šesť hodín a ja som začala rodiť. Bolo mi to okamžite jasné.

Tlak, ktorý vyvinula hlavička môjho dieťaťa v pôrodných cestách, vytlačil nechtiac a nepredvídateľne z môjho hrdla typický rev rodičiek: „Uááááá!“

Mladučká sestrička nechala kávu tak a okamžite pribehla. Nechcela nič zanedbať.

„Čo sa stalo, mladá pani? Kolegyňa mi povedala, že ešte nemáte pôrodné bolesti...“ úzkostlivo zisťovala.

„Cez zuby a neznesiteľné bolesti som precedila: „Sestra, pozrite sa, cítim, že hlavička už ide von!“

Sestrička sa preľakla, rozsvietila, odkryla plachtu, chytila sa za ústa a zdesene vyhŕkla: „Mamička, teraz netlačte, snažte sa vydržať tlaky! Idem zohnať lekára.“

Odbehla. Videla som na nej, že sa poriadne vydesila. Nasledujúcich dvadsať minút trvalo snáď celú večnosť. Neskutočné tlaky, neutíchajúce bolesti a kontrakcie bez prestávky. Bola som na sále sama, bez akejkoľvek pomoci. Podo mnou diera a lavór na odtekanie plodovej vody, krvi a ľudských exkrementov pri pôrode. Keďže mi nedali klystír, šlo zo mňa von všetko. Z maternice, močového mechúra, i čriev. Modlila som sa, aby dieťa zo mňa nevykĺzlo na zem a nezabilo sa, neutopilo v ľudských tekutinách alebo neudusilo na pupočnej šnúre. Ako si sama poradím? Neprajem nikomu takúto chvíľku. Keby som bola doma na posteli, nebola by som taká vydesená.

O osemnásť dvadsať konečne pribehol lekár, sestra i pôrodný asistent. Vysvitlo, že lekár pozeral televízor na prízemí na detskom oddelení a sestrička ho vyše štvrť hodiny nemohla nájsť. Keď počul, že rodička má dieťa v pôrodných cestách, okamžite vyštartoval. Videla som na jeho bledej vydesenej tvári, že je zle. Nedokázal zamaskovať strach.

Jedným šmahom mi natiahol na nohy zelené návleky a povedal: „Zatlačte, pani!“

Ani som necítila, kedy mi prestrihol hrádzu. Iba trochu som zatlačila a dieťa bolo okamžite na svete. Tá nesmierna úľava sa dá trochu prirovnať tomu, ak má niekto zápchu a nejde to von. Po dlhom trápení to človek konečne vytlačí a uľaví sa mu. Toto však bolo desaťnásobne intenzívnejšie.

„Máte syna, mamička!“ počula som sestričku.

Mala som pri pôrode zavreté oči, aby mi nepopraskala sietnica, tak ako nás pri predpôrodnej príprave upozorňovali. Úplne prirodzene som po pôrode čakala detský plač. Neprišiel.

Otvorila som oči a prestrašene som od predchádzajúceho vysilenia zašepkala: „Žije?“

„Žije, mamička, žije! A má sa k svetu. Pozrite, ako gúľa očkami. Krásne dieťa!“ pristúpila ku mne sestrička s dieťaťom zavinutým do plienky.

Ten pohľad stál za všetky predchádzajúce útrapy. Lacko na mňa hľadel krásnymi tmavomodrými očkami a otváral pusinku ako kapor. Ešte aj hlavičku nadvihol, aby svoju maminu lepšie videl, tak si pri tom akrobatickom pôrode vytrénoval krčné svalstvo. Bol nádherný. Krajšie dieťa som v živote nevidela. Nebol ešte vykúpaný, vlásky mal zlepené od krvi, ale jeho čierna bujná hriva bola rozkošná. Hlavičku mal okrúhlu, malú a súmernú ako bábika. Mal hnedastú pokožku, akoby práve prišiel z pláže. Žiadne červené či fialové fľaky, ako má väčšina novorodeniatok.

Sestrička ho ešte na pôrodnej sále opláchla, utrela, odvážila a zmerala: „Päťdesiat centimetrov, tritisíc gramov, mamička... Ukážkové miery...“

Dieťa ani nemuklo. Pred odchodom na novorodenecké oddelenie mi sestrička ešte raz doniesla Lacka už oblečeného v košieľke a zabaleného v zavinovačke. Stále sa zvedavo obzeral okolo seba, akoby všetko vnímal. Dvíhal hlavičku, gúľal očkami a otváral ústočká. Vyzeral veľmi milo a životaschopne.

Medzitým ma lekár zručne zašíval a sršal vtipom. Evidentne mu odľahlo. Hádam ešte viac ako mne. Až po rokoch som pochopila prečo. Myslel si, že dieťa sa narodí mŕtve alebo ťažko poškodené. Prežiť takú dlhú dobu v pôrodných cestách sa rovnalo takmer zázraku. Zachránila ho moja široká panva a jeho maličká hlavička, ktorá mala veľkosť väčšieho pomaranča. V pôrodnici som mu natiahla namiesto pripravenej novorodeneckej čiapočky, ktorá mu bola obrovská, háčkovaný čepček z mojej malej bábiky. Čiapky z väčších bábik mu boli dobré až v roku. Že pôrod nebol bez následkov, som pochopila až neskôr.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?