Viete, čo práve vaše dieťa vyvádza?

Autor: Janka Podtatranka | 13.12.2014 o 11:53 | (upravené 18.12.2014 o 17:46) Karma článku: 4,13 | Prečítané:  300x

Bola som hrozné dieťa. Ak by som dnes zistila, že niektoré z mojich detí vyvádza také kúsky, ako som vyvádzala v detstve ja, asi by som sa zbláznila. Alebo ošedivela.  Je dobre, že moja mama o väčšine z nich nevedela. Asi by ma  prizabila. Vždy si myslela, že sa pekne hrám na zadnom dvore, kam sme nemali okná, pod dohľadom staršieho brata. A hlavne, myslela si,  že ma má pod kontrolou. Nemala. Inak by som tak nevyvádzala. Môj prevzorný brat ma nikdy nebonzol. Deti v mladšom školskom veku nemajú strach, nevedia odhadnúť nebezpečenstvo. Ved  posúďte sami. Prečítajte si ukážku z mojej knihy Zneužitá a nepochopená.

               „Ako sa dnes budeme hrať?“ pýtam sa mojej najlepšej priateľky Moniky, ktorá práve prišla von.

               „Na gymnastky. Ukážem ti, ako chodíme na gymnastike po kladine. Len musíme nájsť nejakú kladinu. Poď!“ ťahá ma Monča zo zadného dvora.

               „Janka, kam zase ideš? Mamka sa bude hnevať!“ kričí za mnou brat Kristián.

               „Kiko, poď s nami, ak sa bojíš o sestričku! Musíš na ňu dávať pozor, však? Inak by ťa mama spráskala!“ posmešne ho podpichuje Monika.

               So smiechom utekáme z dvora cestou okolo trhu k neďalekej rýchločistiarni. Pridá sa k nám Kiko a zopár detí z dvora.

              „Aha! Pozri na tú bránu! To bude perfektná kladina,“ ukáže Monika na neďalekú, asi štyri metre vysokú železnú bránu.

               Vchádzajú ňou nákladné autá s bielizňou do areálu rýchločistiarne. Pozriem, kam smeruje Monikina ruka. Hore na štíte brány je úzky železný trám, spájajúci železné piliere.

               Neveriacky pokrútim hlavou: „Čo ti šiši? Ako sa tam chceš dostať?“

               Monika vbehne do dvora cez otvorenú bránu: „Aha, stačí vyliezť na strechu. Sú tu hromady tehál....“

               Ani sa neotočí a už lezie ako opica na kopu tehál, ponechaných tu ešte zo stavby. Ani sa nenazdám a Monika je na streche a štverá sa na pilier. Neváham ani chvíľu a leziem za ňou. Ostatní ostanú dole a sledujú nás. Nikto z nich nemá odvahu napodobniť nás.

              „Janka, nelez tam! Niekto ťa uvidí... Spadneš!“ plačlivo za mnou kričí starší brat Kiko.

              „No, len sa nerozrev..., sraľo! Máš v nohaviciach vyliezť sem, však?“ provokuje ho zo strechy Monika.

               Smejem sa: „Neboj, bráško, nič sa mi nestane. Ja som nesmrteľná. To nevieš? A okrem toho, viem predsa lietať. Každý deň vo sne lietam...“

               „Aha, Jani! Takto chodíme po kladine na gymnastike. Trénerka ma pochválila, vraj mi to ide celkom fajn,“ predvádza sa Monika.

               Upaží ruky, natiahne špičky a vykročí po desať centimetrov širokom kovovom tráme. Kráča isto, napodobňuje pohyby, ktoré ju naučili na tréningu. Na konci urobí na špičke otočku a vráti sa. Dole, štyri metre pod ňou, so zatajeným dychom na ňu hľadia deti z nášho dvora.

              „A teraz ty!“ vyzve ma.

               Vôbec nemám strach. Veď ani Monča sa nebála. Ani vo sne ma nenapadne, že keby som spadla z takejto výšky, zabijem sa. Napodobním Moniku, upažím ruky a vykročím. Našťastie mám na nohách tenisky, nie poltopánky na opätku. Tie by sa mi šmýkali. Urobím zopár krokov. Ide to celkom ľahko. Prejdem ako baletka na koniec, pri otočke sa trochu zakolíšem. Uf.

              „Zabiješ sa!“ počujem plakať Kika.

              Asi to nebol najlepší nápad, blysne mi hlavou. Kráčam späť. Monika ma už čaká.

             „Si dobrá!“ pochváli ma uznanlivo.

             „Poďte dolu! Ide nejaký nákladiak z čistiarne!“ kričia decká.

              Rýchlo zliezame po hromade tehál, aby nás šofér nezazrel na bráne. So smiechom sa pridávane k ostatným a vraciame sa na zadný dvor. Brat doma ani nemukne a tvrdí, že sme sa pekne hrali.

              Na druhý deň sme opäť  gymnastky. Tento krát sa vyberieme do parku naproti nášmu domu. Brata mám znova v pätách.

             „Aha, ten  most! Dobrá kladina, nie?“ ukazuje Monika.

             „Ktorý? Ten kamenný pre autá?“ pýtam sa.

             „Čoby. Ten je priširoký. To by dokázal každý... Nie tamten, ale tento, železný, pre peších... Aj ten je širší ako tá brána včera. Ale zase je to vo väčšej výške. Podržte ma, kým naňho vyleziem, šmýka sa to!“ podá nám ruku a už sa štverá po šikmom zábradlí na most.

              Keď je hore, vystrie sa, upaží a ladným krokom prechádza  po pätnásť centimetrov širokom zábradlí. Nič ťažké pod slnkom. Čo na tom, že pod ňou je osemmetrová hĺbka a tečúca rieka. Na mostnom pilieri je  červenou farbou namaľované meradlo, ktoré ukazuje výšku osem metrov osemdesiat centimetrov, ktorú dosiahla hladina vody pri posledných záplavách v päťdesiatom ôsmom roku. My sme vtedy ešte neboli na svete.

              „Kiko, podrž ma! Idem aj ja!“ podávam bratovi ruku.

              „Nechoď!  Spadneš!“ odrádza ma Kiko, ale ruku mi napriek tomu podá.

              „Neboj! Neutopím sa, aj keby som spadla. Viem predsa plávať!“ argumentujem, akoby ten most bol meter nad bazénom, absolútne podceňujúc situáciu.

              Na vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že deti vo veku sedem – osem rokov sa vôbec neboja a absolútne si neuvedomujú hroziace nebezpečenstvo. Pre budúcu matku piatich detí je to dôležité zistenie. Aspoň vždy tuším, čo sa môže stať, ak nechám deti bez dozoru. Z mojich detí, chvalabohu, však ani jedno v tomto veku nevyvádzalo takéto husárske kúsky. Lacko bol síce hyperaktívny, ale bojko a strachopud. Videla som neraz z okna, ako chalani liezli na strechu škôlky a môj Lacko stál dole pod rebríkom. Bál sa. Miško bol veľmi pokojné a dobré, i keď zaťaté dieťa. Veroniku som v tomto veku nezažila, ale ona bola vždy poslušná. A Milku s Tinkou som odhalila hneď na prvýkrát, keď ako osemročné skúšali fajčiť. Bodaj by nie, keď si v sobotu na obed čistili zuby a po príchode z vonku mali zablatené nohy až po členky. Bolo mi to okamžite jasné. PODĽA SEBA SÚDIM TEBA! Do výšok sa však, dúfam, nik z nich neštveral.

              Hore pustím bratovu ruku a vykročím za Monikou.

              Prejdeme jedna za druhou takmer celý most, keď zrazu začujeme z diaľky krik nejakej ženy: „Dievčatá, okamžite zlezte z toho mosta dolu, lebo zavolám policajtov. Chcete sa zabiť?“

             Zbehneme na konci mosta po šikmej ploche dolu a utekáme smerom k parku. Kika nechávame na druhej strane mosta, až kým sa mu nestratíme z dohľadu. Nemáme najmenšiu chuť na to, aby nás chytila polícia. Policajti odjakživa boli sú a budú pre malé deti najväčšou autoritou a hrozbou.  Utekáme popri rieke takmer až ku trati. Tam je najmenej ľudí. Tu nás nik nebude vidieť. Aj tam je jeden železný most pre peších. O chvíľu už špacírujeme po ňom.

           „Je to dosť široké. Naozajstná kladina je užšia. Má len asi sedem centimetrov,“ zoskakuje Monika z mosta, „skúsme chodiť po zábradlí okolo rieky, to je len trochu užšie ako kladina.“

            Najbližších pár dní sme pravidelne chodili po päťcentimetrovom zábradlí popri rieke. Vždy vtedy, keď tam nikto nebol, aby nás náhodou nenahlásil na polícii. Rovnováhu sme mali úžasnú. Na pravý breh rieky, kde bol strmý svah, po ktorom sme sa mohli skotúľať do vody, sme nespadli ani raz. Na ľavú stranu, kde bol chodník, sme bez úhony zoskočili po balanse niekoľkokrát. Celú dobu sa nám nič nestalo. Anjeli strážni nad nami držali ochrannú ruku, inak si to nedokážem vysvetliť. Až raz...

            Urobila som chybný krok a bolo to... Spadla som. Nezgúľala som sa po svahu do vody. Nepadla som hlavou na chodník. Spadla som rozkročmo na železné zábradlie. Ukážková roznožka. Našťastie som sa nenatrhla. Dopadla som železnou hranou trochu šikmejšie, na pravú stranu sedacieho svalu. Bolelo to teda riadne. Dva týždne som mala celý zadok modrý a nemohla som si vôbec sadnúť na pravú stranu. Mame som sa, pochopiteľne, nepriznala. Nič netušila. Ale už som, vďaka Bohu, nikdy viac nešpacírovala po žiadnom zábradlí. Ako ponaučenie mi to úplne stačilo. Dnes viem, že som sa mohla pokojne zabiť. Najmä na tej bráne a moste. Nebolo mi to však súdené. Niekto tam hore ma mal rád a chcel, aby som raz o tejto skúsenosti napísala. Pre výstrahu iným.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?