Ako sme si vyberali dieťa

Autor: Janka Podtatranka | 13.12.2014 o 10:51 | (upravené 18.12.2014 o 17:47) Karma článku: 5,56 | Prečítané:  384x

S manželom sme vychovali 5 detí. Môjho syna z prvého manželstva, nášho spoločného syna a tri "dcéry", ktoré sme si osvojili z detského domova.  Dve najmladšie budú onedlho plnoleté. Našou motiváciou bolo pomôcť nechceným deťom poskytnúť im rodinu, lásku, zázemie, útočisko, byť im vzorom, aby sa mohli zaradiť  do normálneho života. Najstaršia "dcéra" je už dospelá, osamostatnila sa a veľmi dobre sa jej darí, podobne ako obom vlastným synom. Nepreberali sme ako niektoré bezdetné páry, ktoré prejdú niekoľko detských domovov, kým nájdu to "svoje dieťa". Vo všetkých prípadoch sme si z najbližšieho detského domova vzali jediné právne voľné dievčatko, ktoré tam bolo. Svoj krok sme nikdy neoľutovali, napriek množstvu výchovných problémov, ktoré sa pri výchove dievčat za tie roky vyskytli. Ľúbime všetky naše deti rovnako. Prečítajte si ukážku z mojej knihy Tá rebelka z televíznej reality šou.

Bola som práve rok na materskej dovolenke s dvojročnou Tinkou, keď sa naša najstaršia osvojená Veronika vydala a odsťahovala do  domu, ktorý zdedila po starých rodičoch. V júni skončil školu aj môj najstarší vlastný syn Lacko. Najprv pracoval tri mesiace ako kuchár v miestnej reštaurácii, od septembra ho však biologický otec zlákal na zárobky do Prahy. Naraz sa mi vyprázdnilo hniezdo, uvoľnili postele a ja som opäť dostala ten nutkavý, neutíchajúci pocit, zachrániť ešte aspoň jedno nechcené dieťa. Potrebovala som vyplniť hniezdo. Medzi druhorodeným vlastným Miškom a najmladšou osvojenou Kristínkou bol rozdiel deväť rokov, takže partnerku som jej musela robiť ja. Stále sme spolu komunikovali, nemohla som ju nechať samú, vždy bola pri mne a pod dozorom. Ak by sme jej priniesli z domova rovesníčku, robili by si partnerky navzájom a vyhrali sa spolu. Mne by to možno trochu uľahčilo prácu.

Cez letné prázdniny sme dostali návštevu.

„Dobrý deň! Volám sa Alena Bartková. Nehnevajte sa, ale poslali ma za vami sociálne pracovníčky. Vraj ste prví pestúni v našom okrese a vzali ste si aj rómske dievčatko. Mohli by ste mi poradiť!“ predstavila sa.

„Dobrý deň! Jana Tatranská. Poďte ďalej. Tinuška, poď sem, pozdrav pekne tetu! Dáte si kávu?“ volala som ju dnu a posadila do obývačky.

Tinka prišla k nám s nočníčkom a posadila sa naň práve pred návštevou: „Ahoj, teta!“

„Dobre, môžete mi urobiť kávu. Zalievanú. Ahoj, moja! Tá je roztomilá. Ako Rómka vôbec nevyzerá. Je úplne svetlá... Poviem vám, prečo som prišla. Chceme si s manželom vziať dievčatko z detského domova. Máme už dve odrastené dcéry, radi by sme pomohli nejakému nechcenému dieťaťu. Spravili sme si celú psychologickú prípravu a kázali nám hľadať si dieťa. Problém je v tom, že sme prešli všetky detské domovy a malé biele dievčatko sme nenašli. Všetky právne voľné deti sú rómske. Ja by som aj pristala, ale manžel nechce. Bojí sa génov, inej mentality a rómskeho temperamentu. Na sociálke nám povedali, že vy vychovávate rómske dieťa, tak som sa prišla spýtať na vaše skúsenosti...“ vysvetlila dôvod svojej návštevy.

Kým rozprávala, ponúkla som ju krekrami.

„My sme sa tiež spočiatku báli, preto sme si vzali najprv biele dievčatko. Malé nebolo. Najmladšia  a jediná biela právne voľná bola naša Veronika. Vtedy mala trinásť. Zlaté a slušné dievča. Nemali sme s ňou veľké problémy. Pred tromi mesiacmi sa vydala a odsťahovala. Najstarší syn Lacko tiež odchádza pracovať do Prahy, byt sa nám vyprázdňuje. Ostanú nám tu len dve deti. Dvojročná Tinka a jedenásťročný Miško. Aj my uvažujeme ešte nad jedným dievčatkom, aby vyrastali s Tinkou ako rovesníčky. Budú si robiť partnerky. Keď sme si brali Tinku, nebolo voľné žiadne biele dieťa. Dokonca, naša Kristínka bolo opäť, ako tomu bolo aj pri Veronike medzi bielymi deťmi, jediné právne voľné dieťa z celého ústavu. Auto nemáme, aby sme cestovali po zariadeniach a hľadali vhodné dievčatko. A môj názor je, že deti nie sú tovar, aby sme ich preberali ako ovocie. Každé dieťa má právo na rodinu. Chceli sme malé dieťa, a tak sme to riskli. Ale vôbec neľutujeme. Vidíte, Tinka je roztomilé a bystré dievčatko. Za ten rok, čo ju máme, urobila ohromné pokroky. Pozná všetky farby, zvieratká, detské pesničky, krásne rozpráva, vie už povedať aj r a sykavky. No, povedz Tini, čo je na obrázku?“ podala som jej papundeklové leporelo.

„Korytnačka!“ suverénne odpovedala  Kristínka. „A toto je žirafa, tu koala, tiger, panda, klokan...“ začala listovať a ukazovať obrázky.

„Je neuveriteľne šikovná!“ žasla pani Bartková. „Ako sa voláš, maličká?“

„Tinka Tatranská...“ zašvitorilo moje drobča.

„A koľko máš rokov?“ spovedala ju.

„Dva!“ vystrčila rýchlo pršteky.

„A toto je kto?“ ukázala návštevníčka na mňa.

„Maminka!“ vstala Tinka z nočníčka a pritúlila sa ku mne. „Cikala som!“

„Je to náš mazlíček!“ dala som dieťaťu bozk na líce. „Však Tinuška?“

„Ľúbim maminku!“ pusinkovala ma  ostošesť.

„Vytipovali nám štvorročné dievčatko, Vierku, v Spišských Hanušovciach. Ale keď ju manžel videl, otočil sa na opätku a odišiel. Vraj sa za ňu bude hanbiť. Je tmavá. Ako typická Rómka. Vaša Tinka nie je taká čierna...“ priznala sa.

„Takže ste s ňou kontakt nenaviazali?“ zaujímalo ma.

„My sa s ňou kontaktujeme už dosť dlho. Bola u nás na Vianoce, Veľkú noc i cez prázdniny. A teraz sa máme rozhodnúť, či ju chceme alebo nie. Ja áno, manžel nie! Neviem, čo mám robiť. Myslela som, že by ste mi mohli poradiť!“ s nádejou v hlase sa otočila na mňa.

 „Najhoršie, čo možno dieťaťu urobiť je, ak si ho niekto bráva na hosťovské pobyty a potom sa s ním prestane stýkať. Dieťa túži ostať v rodine natrvalo. Bola by to preň obrovská trauma. Lepšie je nekontaktovať sa vôbec alebo iba na pôde detského domova,  aby dieťa nezažilo iné prostredie, kým sa človek nerozhodne. Inak môže uňho nastať veľká citová deprivácia. Ja som už takmer rozhodnutá vziať si ešte jedno dievčatko. Ak si teda Vierku nevezmete vy, osvojíme si ju my!“ naraz ma prepadol ochranársky altruizmus a pocit, že musím zachrániť celý svet a rozprestrieť ochranné krídla aj nad týmto dieťaťom. „Môj starší syn to povedal krásne pred psychologičkou – Každé dieťa si zaslúži rodinu. Či je biele a či čierne. – Ak chceme pomôcť dieťaťu a robíme to čisto z altruistických dôvodov, nemali by sme sa báť rómskeho etnika. Keď mu dáme všetku našu lásku, starostlivosť, rodinu, to čo potrebuje, vštepíme mu mravné normy, nemôže to dopadnúť zle,“ presviedčala som ju.

„A čo, ak to nedopadne dobre? Čo ak sa dieťa nevydarí? Počula som o prípadoch, že takéto deti vedia byť nevďačné, majú sklony ku krádežiam a klamstvám, rómske dievčatá v puberte utekajú z domu za frajermi, pretože predčasne dospievajú. Jeden chlapec okradol náhradných rodičov, čítala som aj o tom, že osvojené dieťa otrávilo pestúnov!“ strašila ma.

„Aj ja som počula o takých prípadoch, ale nemyslím na to. Ani vlastné deti sa nám nemusia vydariť. Sused, bratov kamarát z bytovky kde sme kedysi bývali, zabil vlastnú babku pre dvadsať korún. Koľko detí sa odvráti od rodičov a dajú ich do starobincov. Možno práve tieto dievčatá, ktoré nie sú naše vlastné, budú vďačnejšie za to, že sme ich vychovali, na starosť nám budú pomáhať a starať sa o nás. Človek nikdy nevie,“ rozvíjala som svoje optimistické  teórie.

Ak by som vtedy vedela to, čo viem teraz, nepodporovala by som ju tak vehementne v rozhodnutí vziať si rómske dieťa. Cítim sa teraz zodpovedná za jej rozhodnutie, ktoré ona na rozdiel odo mňa už stokrát oľutovala.

„Dobre, my sa rozhodneme! Pomohli ste mi a povzbudili ma!“ rozlúčili sme sa.

Celý týždeň som premýšľala nad osudom štvorročného dievčatka, ktoré okúsilo hosťovský pobyt a visí nad ním Damoklov meč. Obliekla som Tinku, zistila si spojenia a zacestovala autobusom do Spišských Hanušoviec. Ukázala som im papiere z minulého roku, ktoré nás oprávňovali stať sa náhradnými rodičmi. Stále nám ešte platili.

„Dobrý deň! Prišli sme navštíviť Vierku Lackovú. Počuli sme, že je právne voľná!“ poprosila som službukonajúcu vychovávateľku.

„Počkajte moment!“ vzdialila sa a o chvíľu prišla s krátkovlasým čiernookým rómskym dievčatkom.

„Toto je Vierka!“ postrčila ju smerom k Tinke.

Obe dievčatá si okamžite padli do oka. Vierka bola usmievavá a veselá. Dala som jej sladkosti. Chvíľku sa hrali.

„Obávam sa, že Vierka už dlho právne voľná nebude. Kontaktuje sa s ňou už rok jedna rodina z pod Tatier...“ opatrne povedala vychovávateľka.

„Poznám ich. Pani bola minulý týždeň u mňa. Potrebovala povzbudiť. Dozvedela sa, že my už jedno rómske dieťa máme. Chcela vedieť, aké máme skúsenosti. Stále však nie sú rozhodnutí, či si Vierku vezmú. Ak ju nebudú chcieť oni, máme záujem my. Dieťa by trpelo, zvlášť teraz keď už okúsilo hosťovské pobyty!“ vysvetľovala som jej pohnútky.

„To je od vás pekné. Ale včera volali, že sa definitívne rozhodli a Vierku si berú. Čakajú na rozhodnutie o predbežnom zverení,“ vysvetľovala.

„To som rada. A nemáte ešte nejaké právne voľné dievčatko?“ spýtala som sa s nádejou v hlase.

„Máme. Vierkinu sesternicu Milku. A ešte Boženku. Poďte sa pozrieť do spálne,“ pozvala nás na poschodie.

Keď sme vyšli do spálne, okolo dverí sa zhrčili zvedavé tváričky detí. Tinka ma chytila  za sukňu a inštinktívne sa ku mne pritisla.

Všetky deti boli ostrihané na chlapca a túžba po láske v ich očkách bola neopísateľná.

„Toto je naša Boženka,“ ukázala na jedno dieťa.

„Teta, ty si moja mama?“ zaštebotalo dievčatko spevavým hláskom.

„Tá je ale smelá,“ začudovala som sa.

Vyzerá to tak, že Boženka sa vráti k rodičom. Podali žiadosť o opätovné súdne zverenie do ich výchovy. Pojednávanie sa ťahá už dosť dlho,“ upozornila ma. „Toto je Milka. O ňu sa rodičia nezaujímajú,“ ukázala na druhé dievčatko.

Keď vychovávateľka vyslovila jej meno a popostrčila ju ku mne, dieťa sa strašne rozplakalo.

„Milka, neplač, teta sa na teba prišla pozrieť!“ posmeľovala ju.

„Je u nás od roka a pol. Prišla z dojčenského ústavu v Košiciach. Odvtedy nemala žiadnu návštevu. Pochádza odniekiaľ od Sabinova. V apríli mala tri roky. Vraj bola týraná, zanedbaná a podvyživená,“ opisovala mi vychovávateľka jej osud.

Ihneď som sa rozhodla. Zašla som za riaditeľkou a poprosila ju, či by mi ju nepustila na hosťovský pobyt. Odmietla. Povedala,  že počká na predbežné zverenie zo sociálneho úradu. Čakali sme celý mesiac. Koncom októbra som autobusom cestovala pre nový prírastok do rodiny. Tinka šla so mnou. Kúpila som Milke rovnaké veci, zdalo sa, že je iba o pár centimetrov vyššia. Obliekla som ju. Neplakala. Zvedavo čakala, čo sa bude diať. V ústave mi oznámili, že Vierka je už týždeň u nových náhradných rodičov. Bohužiaľ, dozvedela som sa aj smutnú správu. Dva dni po mojej návšteve bola Boženka zverená nazad rodičom. O mesiac už bola mŕtva. Zabil ju niekto v lese pri rodnej osade. Poplakala som si. Doma som intenzívne uvažovala, že keď ju súd nezverí rodičom, vezmeme si aj ju. Nevedela som sa rozhodnúť medzi nimi dvomi. Uchvátila ma svojou bezprostrednou smelosťou. Obe predsa potrebujú rodinu. Mala však omnoho smutnejší osud. Nebolo jej súdené žiť v normálnej rodine.

Hrdo som si odnášala obe deti. Milku aj Tinku. Oblečené boli do červených šušťákových súprav a plstených klobúčikov. Boli rozkošné. V autobuse sedeli vedľa seba a usmievali sa na seba. Až tu som si všimla, že Milka je o dva stupne tmavšia a naozaj vyzerá na prvý pohľad ako rómske dieťa. Keď som sa prechádzala po meste s Tinkou, ľudia si nevšimli, že biologicky k sebe nepatríme. Pri Milke to však udieralo do očí na prvý pohľad.  Mala som z toho spočiatku trochu stiesnený pocit. Čo povie manžel a deti, až ju uvidia?  A čo moja mama? Aj tak vyhlásila, už pri Tinke, že nám s ničím nepomôže a budeme si musieť poradiť sami. So strážením, prázdninami, úlohami. Už Tinka sa jej zdala ako typická Rómka. Až uvidí Milku, bude sa za nás hanbiť. Škoda, že to berie takto. Nuž, čo, budeme to musieť zvládnuť sami.

Manžel a deti prijali Milku vrúcne. Mama sa nevyjadrovala, len zaťato krútila hlavou.

Otec na mňa žmurkol, pozrel na Milku a prehlásil: „Má krásne ústa a črty tváre. Raz z nej bude krásavica.“

Bola som mu za to vďačná. To dievčatko s odstávajúcimi ušami a na chlapca ostrihanými vlasmi je dnes naozaj krásavicou. Vlasy sme jej ešte nikdy nestrihali, len párkrát dali podstrihnúť.

Prvý mesiac bola Milka ako z divokých vajec. Kým sa neprispôsobila, neuveriteľne sa predvádzala. Vraj sa u nej takto prejavovala citová deprivácia. Behala, lietala, skákala po kreslách, posteliach, po ordinácii u lekára. Po mesiaci sa upokojila a stalo sa z nej pokojné, poslušné, pracovité a rozvážne dievčatko. Mali sme z nej obrovskú radosť. Robila nesmierne pokroky.

Prvý rok som mala výčitky svedomia, lebo som k nej necítila takú lásku ako k Tinke, na ktorú som si za ten rok privykla. Až som z toho mala komplexy. Ostatní členovia rodiny na tom boli podobne. Časom sa to však vyrovnalo. Nikdy nezabudnem na chvíle, keď som po večernej rozprávke a uspávanke uložila deti, ktoré rýchlo zaspali, ja som ich ticho pozorovala a moje materské srdce sa nadúvalo pýchou a nesmiernou láskou. Bola som hrdá matka.

„Bože, ako veľmi tieto deti ľúbim! O nič menej ako som ľúbila mojich vlastných synov. Ako málo stačí ku šťastiu,“ láskyplne a neveriacky som si hovorila.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?