Demokracia

Autor: Janka Podtatranka | 8.12.2014 o 17:29 | (upravené 18.12.2014 o 17:48) Karma článku: 5,81 | Prečítané:  343x

Patrím k ľuďom, ktorí žili spokojne za totality a žijú spokojne i teraz. Nechcem plakať za starými zlatými časmi ako väčšina dôchodcov. Chcem to vidieť objektívne. V každom systéme je niečo dobré a niečo zlé. Často si kladiem otázku, čo je lepšie. Či stáť dlhé fronty na pomaranče, mandarínky, šošovicu, arašidy a iné nedostatkové tovary, držať hubu a krok, nemať slobodu vierovyznania, nemôcť vycestovať do sveta, narukovať na povinnú vojenskú službu, ale mať prácu, porovnateľný stály príjem, školské pomôcky, byty, sociálne výhody; alebo mať plné obchody tovaru, no nemôcť si dovoliť kúpiť všetko, čo by človek chcel, lebo príjem jedenoducho nepustí, môcť vycestovať hocikam, no nemať na to finančné prostriedky,slobodne vyznávať vieru, môcť písať a hovoriť podľa ľubovôle, ale báť sa, že človek príde o prácu, možnosť privyrobiť si v zahraničí, aby si si mohol dovoliť kúpiť byt, ale vidieť denne tie desiatky nezamestnaných, bezdomovcov a žobrákov, ktorí o prácu, aj keď niekedy svojím pričinením, prišli...? A korupcia? Tá tu bola je a bude bez ohľadu na politický systém. Prečítajte si ukážku z mojej knihy Pokazený Silvester.

Je nedeľa. V médiách rezonuje kauza GORILA. Po obede budú na túto tému v televízii dve diskusné relácie.  Politika ma nikdy nezaujímala. Som absolútne lojálna. Neviem si utvoriť názor.  Jeden tvrdí to, druhý ono, každý tvrdí, že ten druhý klame. Kto z nich  má pravdu, to nevie nik z obyčajných ľudí. Kto sa v tom má vyznať? Nikdy by ma nikto nepresvedčil, aby som vstúpila do nejakej politickej strany a dala sa na politickú kariéru. Už sa o to neraz nejeden pokúšal. Nepochodil. Nerozumiem politike. Je to pre mňa rébus. Ja len intuitívne vnímam, ako sa žije obyčajnému človeku, medzi ktorých sa radím. Podľa zmien vo vláde a v zákonoch sa odvíja každodenný život. Prežila som pol života v totalite, spokojne, šťastne a ani som netušila, že žijem v nezdravej spoločnosti.

Vraciam sa v duchu do školských čias...

 Nepripadá mi čudné, že na internáte počúvame potajomky Kryla i Kubišovú a každú chvíľu kontrolujeme, či niekto dospelý náhodou nejde. Vieme, že riskujeme vylúčenie zo školy. Nečudujem sa ani, keď ma vyšetruje niekoľkokrát ŠTB. Prečo? Pretože odmietam ísť na vysokú školu politickú, odbor marxizmus – leninizmus a proletársky internacionalizmus... Som vybraná stranou a prijatá  ako jediná, najlepšia študentka školy. Štát mi má hradiť celé päťročné štúdium v Leningrade.  A ja mám tú odvahu odmietnuť takúto jedinečnú možnosť. Taká príležitosť sa, predsa, neodmieta. Mama mi to nemohla odpustiť a hnevala sa na mňa kvôli tomu  vyše dvadsaťpäť rokov. Na milosť ma vzala až v deň mojej promócie pred šiestimi rokmi.

 Som vyšetrovaná aj preto, že som údajne antikomunistka... Že nechcem vstúpiť do KSČ...  Takéto udanie na mňa niekoľkokrát podáva prvý manžel. Ja  vždy tvrdohlavo tvrdím jedno a to isté. Politika ma nezaujíma, nemám na ňu čas. Chcem sa vydať, mať rodinu, deti a venovať sa im. Nechcem ich zanedbávať kvôli politike a schôdzovaniu. To nie je pre ženu... Pre matku... Som konzervatívna. Nie som feministka. A hovorím  len pravdu. Aj  jej verím. Nikdy ma pre tieto názory nikto nepranieruje, nezavrie na Pankrác ako politického väzňa... Materstvo bolo a bude vždy akceptovateľným dôvodom... Pre všetkých bez rozdielu. Vyšetrujú ma aj preto, že môj druhý muž vraj dezertoval ešte s niekým z vojenského útvaru, ukradol nejaké samopaly, emigroval do západného Nemecka... Fakt o tom nič neviem. Čakám ho na Silvestra. Márne... ŠTB ma drží vo viere, že mám muža dezertéra. Prosím ich, aby skontrolovali nemocnice, či sa mu niečo nestalo. Načo. Im je to jasné. Pritom, chudák, leží tri týždne v kóme a nik o tom ani netuší. Až kým nezomrie a neidentifikuje ho sused.

Ani som nevedela, aký rozdiel bol medzi verejnou a štátnou bezpečnosťou. Pre mňa to boli  všetko policajti. Ibaže jedni boli v uniformách a druhí v civile. A policajti boli odjakživa autoritou.

Ešte aj teraz deti strašíme: „Ak budeš zlý, zavolám policajta!“

Po nežnej revolúcii sa mi otvorili oči. V akej spoločnosti som to žila? Aká prehnitá  a skorumpovaná  vláda nás riadila? A dnes počúvam to isté. Oči sa mi ani nestačili zatvoriť.

Ja to vnímam zjednodušene. Keď je pri moci ľavica, je chudobným lepšie. Keď je pri moci pravica, chudobným zoberie a bohatým pridá. A ja som bola vždy na strane tých biednych, na strane ubližovaných.

Ako mi prednedávnom povedal Miško, ktorý napriek vidine zbohatnutia má také isté názory a cítenie: „Aj príslovečná lenivosť Rómov sú len mýty.“

Viem to. V totalite, pracovali všetci. Aj Rómovia. Mali rovnakú životnú úroveň ako my. A akí to boli dráči. Kopáči, baníci, zvárači, upratovači, smetiari... Pracovali, dostali mzdu. Inak by ich zavreli za príživníctvo. To jediné na ne platilo. Tak strašne kritizovaný a odsúdeniahodný socializmus si s tým poradil veľmi jednoducho. Takzvaná rómska otázka vôbec neexistovala. Iba predsudky. Tie boli aj vtedy. Boli takí, čo si nesadli k rómskemu dieťaťu, aby nedostali náhodou vši. Rómska osada v Letanovciach bola už vtedy svetoznáma. Bosé, prírodné, otrhané a šťastné deti... Ale nie také hladné ako teraz. Z nudy a hlivenia je už len krôčik k nerestiam ako sú drogy, alkohol, hazardné hry. Tam končí väčšina dávok rodičov, ktorí pri tomto spôsobe života ľahko zabúdajú na to, že deťom treba dať aj najesť. Zase príde záchranné lano od štátu. Zadarmo obedy v škôlke, škole, školské pomôcky, aby deti nedoplatili na nezodpovednosť rodičov.

 Po revolúcii boli Rómovia prví, ktorých prepustili z práce. Nízka vzdelanostná úroveň, predsudky ľudí a stáročiami zakorenený spôsob života ich okamžite vyradili z trhu práce. Dnes už je to druhá generácia, ktorá nepracuje. Na pohodlnosť sa ľahko zvyká. Aj bielym. Leňošenie je fajn. Povie vám to každý, kto dlhšie nerobil. Vyspávať dokedy chcem, nemusieť robiť a dostať sociálne dávky je veľmi lákavé. Lepšie ako celé dni makať, rešpektovať rozkazy šéfa, zaplatiť si ešte aj cestu do práce a nakoniec doniesť výplatu len o niečo väčšiu alebo takmer takú istú, ako tvorí suma sociálnych dávok so všetkými výhodami, ktoré nám veľkodušne dáva nový demokratický režim.

Veľa to však nie je. Potvrdia nám to všetci, ktorí sa dostali do sociálnej siete spolu s takzvane neprispôsobivými Rómami. Nezamestnaní. Slobodné a rozvedené matky s deťmi, ženy na materskej dovolenke, invalidní občania. Slušne žiť sa z toho nedá. Z nich sa často stávajú bezdomovci a následne žobráci a alkoholici. Alkohol, jediná radosť, ktorá ich zahreje.

Za totality sme nevedeli, čo je žobrák a bezdomovec. Každý mal prácu, každý dostal byt. Tí, čo na tom boli lepšie, zaplatili si tridsaťtisíc korún za trojizbový družstevný byt, tí, ktorí boli na materskej, slobodné matky, rozvedení rodičia, mnohodetné rodiny, mladé manželstvá čakajúce prírastok, dostali štátny byt. Zadarmo. Nájmy boli nízke. Takmer také isté ako splátka anuity v družstevných bytoch. V mesačnom rozpočte nezaťažili tak peňaženku ako tie dnešné. Dnes mladým treba tiež tridsaťtisíc na jednoizbový starý byt. Lenže v eurách. Nie v korunách. A to je sakra rozdiel. Tridsaťnásobný.

Nechcem plakať za starými, zlatými časmi, toto vysvetľujem len na okraj. Aká bola situácia. Mladí to už nepoznajú. Dnes zakladajú rodiny v tridsiatke po tom, ako si tvrdo vydreli prachy na bývanie v zahraničí. Nie ako my, v dvadsiatke. Bez starostí. Štát sa postaral. Dnešné nájomné byty sa takmer nedajú utiahnuť. Určite nie zo sociálnych dávok.

 Čo sa čudujeme, že vznikajú čierne stavby bez  najzákladnejšieho vybavenia ako je voda a elektrina? V takej chyži z dreva a kameňov sa dvadsať ľudí aspoň zahreje. Stačí piecka a neďaleký les. A že občas chyžka  zhorí pri neopatrnej manipulácii s ohňom? Lepšie ako spať pod mostom a zmrznúť. Hlavne, že je rodina pokope. Bieda, ale láska a súdržnosť.

Ako v Čenkovej deťoch. V socializme sme ju čítali ako povinné čítanie a husia koža nám naskakovala, ako strašne sa žilo za prvej republiky. Strašiak kapitalizmu, vykorisťovanie človeka človekom, tak nás učili, nám pripadalo strašne neľudské a nespravodlivé. Nechceli sme, aby sa to vrátilo. My, vtedajšie deti, nie.  A teraz, keď počúvam a vidím niektoré tie strašné príbehy okolo seba, hovorím si, že sme na tom takmer úplne rovnako. Až na výdobytky techniky a nové digitálne technológie. Tie teda pokročili neuveriteľne.

Do školy mi chodia aj deti z azylového centra pre týrané matky s deťmi. Sú medzi nimi i také, ktorých osud je takmer totožný s tými v Čenkovej deťoch. Ani jedno z detí v mojej školičke, podotýkam, nie je rómske. Len osudy majú veľmi podobné. Ostali bez strechy nad hlavou, iba s nezamestnanou matkou, odkázané na sociálne dávky. Niektoré, predtým ako prišli k nám, žili v lese, bez vody, elektriny, bez otca, ktorý ich predtým týral, len s matkou v starej horárni, živiace sa predovšetkým lesnými plodmi. Z tejto biedy ich musel vytrhnúť Boží muž a jeho charitatívna organizácia. Štát sa o nich postarať nedokázal. Teraz majú strechu nad hlavou, azyl, dostanú obedy a školské pomôcky od štátu. Aj tak im ich matky nemôžu zo sociálnych dávok kúpiť žiadnu sladkosť. Farár s altruistickým srdcom podáva pomocnú ruku všetkým biednym, ktorých vyprodukoval dnešný kapitalizmus, hovoriaci si, honosne, DEMOKRACIA. Uňho našli azyl a domov aj bezdomovci, žobráci, alkoholici, bývalí kriminálnici a asociáli. Zachránil už veľa životov. Uňho dôstojne dožili život i švagor môjho muža a žena jeho synovca.

Srdcervúce príbehy nám predkladajú aj najsledovanejšie a najemotívnejšie televízne relácie. Kto by ich nesledoval? Komu by sa do očí nenahrnuli slzy? A to väčšinou tiež nie sú Rómovia. Normálna majorita. A človek zaplače nad ich smutnými osudmi. Nekonečný príbeh. Chudobné rodiny by však často bez štedrej pomoci a dobrého srdca cudzích ľudí  a rôznych charít, neboli ani schopné prežiť. Za mojich mladých čias to nebývalo. Kam sme sa to dostali?

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?