Genetické dedičstvo

Autor: Janka Podtatranka | 6.12.2014 o 20:33 | (upravené 7.12.2014 o 11:25) Karma článku: 6,12 | Prečítané:  636x

Vychovávame s manželom dve rómske dievčatá (17,16). Keď sme si ich brali z domova, verili sme, že rodinné zdravé prostredie, výchova, dôkladná starostlivosť a pozitívne vzory nám umožnia vychovať z nich vzdelané a kultivované ženy. V priebehu rokov sme však museli veľa vecí prehodnotiť. Teraz už sme múdrejší. Vieme, že gény nepustia. Je vedecky dokázané, že dedí sa len vzhľad, temperament, vlohy a inteligencia. Ostatné veci ako sú charakter a správanie sú ovplyvnené výchovou a prostredím. Darmo je. Ak deti mali negramotných rodičov, ktorí sa nevedeli ani podpísať a všetkých biologických súrodencov majú v osobitnej škole, môžeme sa im venovať a učiť sa s nimi od rána do večera, géniov z nich nevychováme a ich prospech bude sotva dostatočný. Naučil nás to život. Napriek tomu nehádžeme flintu do žita a veríme, že vzťahy sú dôležitejšie. Tinka dnes chodí na SOU a učí sa za čašníčku a Milka študuje na konzervatóriu v Košiciach spev. Pevne verím, že školu dokončia, i keď... už by nás asi nič neprekvapilo. Prečítajte si ukážku z mojej knihy  -  Tá rebelka z televíznej reality šou.

IQ testy mojich dievčat v šiestich rokoch boli nadpriemerné, vykazovali skóre desaťročného dieťaťa. A to už bolo maximum, čo sa do ich hlavičiek dalo vtlačiť. Do desiatich rokov to ešte vidieť nebolo. Na prvom stupni. Len im rok od roku klesalo skóre. Stúpal fyzický vek, klesal mentálny, pretože testy vždy vykazovali rovnaké výsledky - úroveň desaťročných detí. Pochopila som to až na druhom stupni. Keď v trinástich mali obe výsledky testov presne také isté ako v šiestich rokoch. Skóre na desať rokov. Viac sa od šiestich rokov nepohli. Viac vstrebať nedokázali. Urobili sme maximum ešte v predškolskom veku. Čo sa mohli naučiť, naučili sa už v útlom veku. Vtedy aj hodinky poznali. Teraz už nie. Len digitálne. Prišli iné podnety, vytlačili tie - už získané.

 Vždy som si myslela, že inteligenčný kvocient je vrodený. Tak nás to učili v škole na psychológii.  Nechcela som veriť, že  IQ mojich talentovaných dievčat kleslo zo  stodvadsať na sto, potom osemdesiatpäť, teraz sa pohybuje okolo sedemdesiat, čo je hraničné pásmo mentálnej retardácie. Obe sú na tom podobne. Tinka mi pripadala odjakživa trochu bystrejšia, ale skóre má len o pár bodov vyššie. A je o rok mladšia. Milka číta stále skoro tak, ako keď slabikovala slová v štyroch rokoch. Už ju zrádza aj mechanická pamäť, nevie si takmer nič zapamätať. Puberta, hormóny a iné záujmy ako škola, to  ešte zhoršili.  Tinka je na tom podobne. V siedmej triede počíta na prstoch a v hlave nevypočíta ani druhácke príklady. Iba prvácke. Nemá vôbec žiadnu matematickú predstavu. Musí si to napísať pod seba. Písomne to vypočíta. V hlave nie. Na to jej prsty stačia. Ani jedna z nich sa nedokázala za sedem rokov naučiť násobilku. Stále si hovoria násobky v hlave a používajú na to, ako inak, prsty. Viete si isto predstaviť, ako dlho im trvá vypočítať  siedmacky príklad na delenie. Ak by nemali dovolené používať tabuľky, tak im to bude trvať celú hodinu. Keby si aspoň tie tabuľky nosili alebo sa  obťažovali, nájsť ich v taške. Je im to jedno. Pokojne odovzdajú písomku iba s napísaným menom alebo iba s odpísanými zadaniami z tabule. Bez výpočtu.

Darmo im dám peniaze, ako mi kde kto radil: „Len daj cigánovi peniaze, hneď bude vedieť počítať.“

Omyl. Spoľahnúť sa môžu len na poctivosť predavačiek, že im správne vydajú.

Od dvoch rokov má Kristínka pokladňu, ktorá stále pípa. Ani raz som nemenila baterky. Jej najobľúbenejšia hračka. Hrá sa s ňou už jedenásť rokov. Vždy, keď príde moja vnučka Danielka alebo nejaká kamarátka, dokonca, i v lete vonku pred bytovkou s desaťročnými chlapcami sa hrá na predavačku. Každý nákup, ktorý urobím, mi vybaľuje a pípa. Sníma čiarové kódy. Kalkulačka jej vždy vyhodí nejakú sumu. Predávajú rôzne sortimenty,  platia papierovými peniazmi z hry Dostihy a starými mincami, majú porobené cenovky na tovary. Seriózny obchod. Mala by mať v nakupovaní a predávaní už rutinu.

Naposledy, keď som jej dala desať eur, aby urobila veľký nákup do vozíka, doniesla mi výdavok 7 eur a kúpila plnú tašku. Desať litrov mlieka, jogurty, jablká, rožky a keksy. Vôbec sa jej nezdalo, že za takýto nákup sú tri eurá málo. Vzala som pokladničný blok. Bolo na ňom všetko. Akurát, že predavačka nablokovala len jedno mlieko namiesto desiatich. Poslala som ju nazad, aby zaniesla predavačke päť eur, o ktoré sa nepozornosťou pripravila a aby jej vysvetlila, o čo ide.

„Jej chyba. Mala si dávať pozor!“ najprv odmietala Tinka ísť.

„Nie, zlatko. Ak raz ty budeš predavačkou a budeš taká nepozorná, že niečo zabudneš nablokovať, pri inventúre  ti budú chýbať peniaze. Budeš mať takzvané manko a budeš ho musieť zaplatiť zo svojho vrecka. Nezarobíš tak ani na slanú vodu. Budeš vďačná, ak ťa niekto upozorní, že si sa pomýlila a peniaze ti vráti!“ neodpustila som si výchovnú lekciu.

Kuť železo za horúca. Inak z nich čestných ľudí nevychovám. Ja to vždy tak robím.

„A ty, keby si vedela počítať, mohla si si v hlave spočítať, koľko budeš platiť a koľko ti majú vydať. Nebolo ti čudné, že platíš nejako málo? Veď jedno mlieko stojí vyše päťdesiat centov. To už máš, krát desať... viac ako päť eur, plus ostatné veci za tri eurá. Koľko to je?“

Chvíľu rátala, pršteky sa len mierne pohli, nevystrelili: „Päť plus tri?...Osem.“

„No vidíš. Koľko ti mali vydať?“

„Hm...Osem!“

„Ale, Tini... Dala som ti desiatku a mala si platiť osem.“

„Aha...Dva.“

„No vidíš. Doniesla si sedem. Dve eurá  nechaj tu a päť jej zanes, nech ti ešte doblokuje deväť škatúľ mlieka.“

Šla už bez výhrad.

Po desiatich minútach sa vrátila aj s druhým pokladničným blokom i zopár centíkmi a hrdo zahlásila: „Mami, pani predavačka ma pochválila. Vraj toto ešte nezažila, aby jej také malé dievča vrátilo chybný výdavok. Že mamka zo mňa určite musí mať radosť.“

„To aj mám!“ pritiahla som si ju k sebe a cmukla jej bozk na ofinu. „Pamätaj si! Ak budeš čestná, ľudia si ťa budú vážiť a budú ťa mať radi.“

Najprv som to nechápala. Vyzerali, že budú nadpriemerné. Testy tomu nasvedčovali. Lenže, keď šesťročné dieťa kreslí, recituje, číta ako desaťročné, skóre ukáže nadpriemerný intelekt. Ale keď tá kresba ostane tam, na úrovni desiatich a fyzický vek pokročí na pätnásť rokov, to už je takmer retardácia. To isté s ostatnými oblasťami. Tam nie je nerovnomerné rozloženie intelektových schopností ako u Miška. Jednoducho, dievčatá sa narodili s podpriemerným intelektom na hranici mentálnej retardácie. V mnoho podnetnom prostredí urobili za krátku dobu obrovský skok a nasali všetko, čo sa dalo. Ako špongia. Potom, ako zakliate Šípkové Ruženky, v šiestich rokoch zaspali a ich rozumový vývoj  sa zastavil. Akoby boli zahrabané v kobke pod zemou. Hluché, slepé, spiace. Pritom, podnetov majú stále rovnako mnoho. Chodíme spolu, kde sa dá. Denne sa rozprávame, vysvetľujeme si veci, objasňujeme, učíme sa novými skúsenosťami. Ale už kapacita mozgu viac nenasaje. Naučili sa čítať, písať a počítať. Aj prežiť. To im velí pud sebazáchovy. Aj ľúbiť a vážiť si rodinu. Viac od nich nemožno očakávať. Keby boli ostali v málo podnetnom prostredí, dostávali by sa na takú úroveň, na akej boli u nás už v šiestich rokoch, trikrát dlhší čas. Veľa vecí som musela prehodnotiť. S Miškom však predsa len majú obe moje dievčatá niečo spoločné. Neúspechy všetkých troch na druhom stupni možno priradiť najmä ich pubertálnej lenivosti, lajdáckosti a nezáujmu o učenie.

Naopak, Lacko a Veronika boli pracovití a snaživí aj v puberte. Obaja majú inteligenciu v hornom pásme priemeru. Rovnomerne rozloženú. Ich slabý prospech mal úplne iné pozadie. Veronika k nám prišla traumatizovaná so štvorkami v siedmej triede. Stiahli sme to na dvojky a trojky. Na študijný odbor to však vtedy nestačilo. Ani jeden z nich dvoch nemá maturitu. Ale hrdá som na oboch. Z Lacka sa stal špičkový kuchár a z Veroniky obetavá ošetrovateľka. Čestní a pracovití ľudia. Sen, každého rodiča. Žiadni lajdáci, nezamestnaní, kriminálnici ani bezdomovci. Aj keď nemajú vysokú školu ako väčšina dnešných mladých, ktorým rodičia takto na vlastné náklady predlžujú detstvo v duchu - ČÍM VYŠŠIE VZDELANIE, TÝM LEPŠIA PRÁCA V BUDÚCNOSTI.

Omyl! Ak je niekto pracovitý, stačí mu aj výučný list a zdravý sedliacky rozum. Horšie je, ak má človek iba základnú školu. Aj to nie všetky ročníky. To je opačný extrém. S tým prácu ťažko zoženie. Pomocných prác veľa nie je. Na všetko už dnes treba odbornosť alebo aspoň - zaučenie. A to je práve problém istej marginalizovanej skupiny, ktorej chýba motivácia a pozitívne vzory už takmer v druhej generácii.

Poznám Rómov hudobníkov, učiteľov, lekárov. Detská lekárka ku ktorej sme chodili, keď sme boli malí a naše deti tiež, je Rómka. Špičková odborníčka. Vážená, ľudská. Milkin učiteľ huslí je tiež Róm. Úžasný hudobník. Mala som aj kolegyne, učiteľky, rómskej národnosti. Všetky deti ich uznávali. V Prahe som mala tú česť, zoznámiť sa s doktorom – sexuológom, tiež predtým učiteľom, Rómom. Neskôr sa stal vedúcim Katedry rómskej kultúry. O ňom ešte budete čítať. Stojí za zmienku. Tvorí jednu kapitolu v mojom živote.

 Ale u týchto vysoko vzdelaných Rómov bol genofond iný. Mali gramotných predkov. Nie, ako tie moje žabky. A tak sa len utešujem tým, že i keď sa učia na štvorky, aspoň sú milé, slušné, vychované, čestné, neklamú, nekradnú, neodvrávajú učiteľom, pekne pozdravia, vedia komunikovať aj s dospelými. A ja ich ľúbim a mám z nich radosť. Kto nemá danosti, lievikom mu ich do hlavy nenaleješ. Ale trvalo mi to dlho, kým som to pochopila. Keby boli ostali v kolónii, neboli by nadpriemerné v útlom detstve, ale s ťažkosťami by sa postupne od malička rozvíjali, kým by neskončili niekedy v osemnástich s mentálnym vekom na  desať rokov. Dúfam, že sa vyučia remeslu a zapoja sa do skupiny produktívnych občanov. Nevediem ich k tomu, aby ostali na sociálnych dávkach, na čo školu mať nepotrebujú.

Rómsku otázku už asi nikto nikdy nevyrieši. Alebo to bude  trvať mnoho rokov. Určite sa to však nepodarí, ak ich budeme dávať dohromady. Či už do sociálnych bytoviek, osád, nájomných bytov, kolónií, rezervácií... Riešením je jedine integrácia. Ako za Márie Terézie. Keď brala rómske deti a dávala ich na výchovu do bielych rodín. Vyučili sa za kováčov, plátenníkov, drotárov, koniarov, mäsiarov... Takúto šancu integrácie majú napríklad moje deti alebo iné rómske deti z domovov, ktorých vychovávajú inteligentní rodičia. Je jedno, akú majú farbu pleti.

Praktiky Márie Terézie sú však dnes neprípustné. Nám by úplne stačilo, keby si dobre situované a inteligentné  rodiny rozobrali všetky rómske deti, ktorých sú plné detské domovy. Aby im poskytli rodinu, lásku, sociálne istoty, bezpečie a pozitívny vzor. Tie prvé dve istoty mali aj doma, chýbali im však tie ďalšie, ktoré mali zasa v domove. Tam im, naopak, chýbala láska a rodina. Tieto deti však tiež potrebujú a majú právo na všetky istoty. Ako všetky deti sveta. Ale väčšina z nás je plná predsudkov a bojí sa, čo sa z nich vykľuje. Gény sú silné. Nepustia za určitú hranicu. Tiež jeden z mýtov, ktorý treba prekonať.

Ja stále verím, že to s mojimi dievčatami dopadne dobre. Že im výchovou vštepím dobré vlastnosti. Že neskĺznu do vreca s ostatnými. Ku väčšine neprispôsobivých a nevzdelaných Rómov. V učení sa  mi to nedarí. Ale to ostatné musí fungovať. Nebudú kradnúť, klamať, podvádzať. Netrpia predsa núdzou. Majú v nás pozitívne vzory. To by v tom musel byť čert, aby to nevyšlo. Verím, že raz na ne budem hrdá.

A stále sa nebránim myšlienke, ešte nejakému jednému – dvom nechceným deťom zachrániť život. Aby som ich vychovala sedem. Magické číslo. Láka ma. Až budem vdova, deti vyletia z hniezda a ja budem mať prázdny byt, urobím to. Nemôžem byť sama, bez detí. Niekto povie, že sa mám venovať vnúčatám. Ale to nie je ono. Tie nežijú so mnou v spoločnej domácnosti. Nemôžem ich až tak formovať. Jožkovi to však urobiť nemôžem. Je už dosť starý na takéto stresy. Aj tak má zlaté nervy.

Aj to by pomohlo, keby sa integrovali jednotlivé rómske rodiny medzi bielych. Ale kto dnes chce Róma za suseda? Radšej sa odsťahuje a uvoľní byt ďalšej rómskej rodine, až ich zase bude veľa pokope, postupne vytlačia ostatné biele rodiny a zdevastujú bytovku.

Že riešením je integrácia a nie segregácia, vedia aj samotní rómski politickí predstavitelia. Čo myslíte, prečo sa tak bránia zavedeniu rómskych škôl, tried, rómskemu ako vyučovaciemu jazyku? Prečo to ide u iných  národnostných menšín a u rómskej nie? Prečo sa to u nich pokladá za rasistické? Maďarské školy, učebnice, testy, ba i maturitná skúška je v jazyku maďarskej národnostnej menšiny. A je ich na našom území menej ako Rómov. Dodnes mám v škole hŕbu rómskych šlabikárov. Podľa zákona o národnostných menšinách majú právo vyučovať sa v jazyku národnostnej menšiny. Nechcú. Príslovečný maďarský nacionalizmus im chýba. Žijú zo dňa na deň, nevedia šetriť a chcú len prežiť...

Ukážte mi školu, kde sa prváci učia z rómskeho Šlabikára? Rodičia nechcú. Chcú sa prispôsobiť väčšine. Chcú ovládať štátny jazyk, aby sa zaradili. Aj tak sa im to nedarí. Chýba im národná hrdosť. Skôr sa hanbia. Za tých problémových. Tak, ako títo nevedia v prvej triede poriadne slovenský jazyk, neovládajú a nerozumejú už ani niektorým rómskym slovám. Rovnako je to s volebnými hárkami v rómčine pre rómske politické strany. Opäť plytvanie peniazmi. Sami Rómovia im nerozumejú. Menej ako tým v slovenčine. Rómsky čítať nevedia. Slovensky aspoň trochu. Rómske kapely spievajú rómske piesne, ktoré milujem a mnohí ich interpreti ani neovládajú rómsky jazyk.

Aj môj zať je Róm a celá jeho rodina. Rómsky jazyk neovládajú a všetci pracujú. Sú integrovaní a úplne bezproblémoví.

 Vždy to akosi chytíme za ten nesprávny koniec. Nad rómskou problematikou si ešte mnohí budú hlavu lámať. A možno si aj zuby vylámu.

Ale jedno je isté. Nie sú ľudia iba čierni alebo bieli. Sú ľudia dobrí a zlí, čestní a nečestní, špekulanti aj poctivci, boháči a chudobní, pracovití i leniví, slušní či nevychovaní, verní a neverní, štedrí aj lakomí, dobrosrdeční i bez srdca, podliaci aj samaritáni. Medzi čiernymi, žltými i medzi bielymi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?