Epilóg mojej najčítanejšej knihy

Autor: Janka Podtatranka | 3.12.2014 o 20:55 | Karma článku: 3,34 | Prečítané:  244x

Prečítajte si epilóg mojej najčítanejšej knihy - Ozvi sa mi, láska. Je to skutočný, mierne erotický a pikantný príbeh mladej ženy z 80. rokov 20. storočia, v detstve pohlavne zneužívanej starým otcom a nepochopenej matkou, hľadajúcej skutočnú lásku, aby ju nakoniec našla vo svojom dieťati. Sedem divokých pražských rokov, kedy hrdinka putovala z jednej mužskej náruče do druhej, od exotického Afričana, cez psychopata, homosexuála, až po recidivistu...

U našich sme sa s Lackom zabývali na pol roka. Od októbra do marca. V novej práci sa mi páčilo, okamžite som sa prispôsobila, dieťa som umiestnila do neďalekej materskej školy. V apríli som sa aj s Lackom presťahovala na slobodáreň, lebo Lacko bol taký hyperaktívny, že môj braček Emil sa nedokázal v pokoji pripravovať na maturitu. A moja urečnenosť,  priúprimnosť a asertivita sa stávali terčom konfliktov medzi mnou a mojou matkou. Tak nás mama „taktne“ vykázala z domu. Na slobodárni  som sa zoznámila s mojím osudovým mužom, budúcim otcom mojich piatich detí, s ktorým tento rok oslávime striebornú svadbu. Desiatym a zároveň posledným v poradí mojich milencov. Veď bolo aj načase. Viac prstov na rukách nemám. A potom by som ich už nedokázala ani spočítať. Ale to je už iný príbeh.

Nájomné bez energií za pražský byt som zatiaľ platila. Nebolo to veľa. Na Silvestra som docestovala do Prahy tak, ako som sľúbila. Vonku bola poľadovica, mrzlo. Zbalila som ešte nejaké zimné oblečenie, ktoré som tam predtým nechala. Pripravila som chlebíčky, šampanské a zákusky, ktoré som doniesla z domu. Zapla som si televízor a čakala na Janka. Márne. Pred polnocou som zazvonila u starčekov Bobešových, otvorili sme šampanské a pripili sme si spoločne na šťastný nový rok.

Okolo druhej som zaspala. Dopoludnia som sa zobudila a zavolala na útvar. Myslela som si, že Jankovi napokon dovolenku alebo „opušťák“ nedali. Oni my však povedali, že Jan Smutný si vzal štyri dni dovolenky a okolo šiestej večer na Silvestra opustil útvar. Možno šiel s niekým na silvestrovskú zábavu. Konieckoncov, je slobodný. Rozhodla som sa naňho počkať. Chlebíčky a koláče som pomaly konzumovala a sledovala televíziu. V správach dávali silvestrovské bonmoty. Útržky bujarých zábav v podnikoch, podomácky vyrobená pyrotechnika komusi odstrelila tri prsty, inému zase vystrelila oko. Nejaké auto päť minút pred polnocou na Silvestra dostalo v zákrute šmyk a vrazilo v plnej rýchlosti do obytného domu v jednej z častí Prahy. Nabúralo sa do polky spálne a zdemolovalo manželské postele v prízemnom byte. Našťastie, domáci doma neboli. Vodič bol ťažko zranený a spolujazdkyňa bola na mieste mŕtva. Čo sú to za ľudia,  že sa vyberú niekam pred polnocou autom? Prečo nesedia v teple a neštrngajú si na privítanie nového roku?

Janka som sa nedočkala. Ani na druhý deň. Volala som tete, opäť na útvar, Pavlovi... Nikto o ňom nič nevedel. Nechala som mu vo dverách  lístok a u Bobešových odkaz, aby sa ozval, keď sa ukáže. Vrátila som sa  domov, do Tatier, lebo som musela nastúpiť do práce.

 Môj Honzík sa už nikdy neozval. Zato ma začal navštevovať čudný pán. Zastavil sa u nás doma niekoľkokrát v priebehu troch januárových týždňov. Predstavil sa, ukázal preukaz  a povedal, že je zo štátnej polície. Čo u nás chce ŠTB? Pri prvej návšteve sa pýtal, či neviem niečo  o mojom druhovi Janovi Smutnom. Povedala som pravdu. Rozišli sme sa, už spolu nežijeme. Mali sme sa stretnúť na Silvestra kvôli bytu, ale odvtedy je nezvestný. Nikde o ňom nič nevedia. Ani na útvar sa po dovolenke nevrátil. Poprosila som toho eštebáka, aby kontaktoval políciu v Prahe a skúsili preveriť nemocnice, či Honzík nemal nejakú nehodu a neleží tam zranený. Upozornila som ho, že Janko chodil na opušťáky v civile a bez dokladov. Potom som si uvedomila, že mu tým môžem narobiť problémy. Ale mala som oňho vážne strach. Čo sa mu mohlo stať? Vojaka v mundúre a s vojenskou knižkou by predsa problém identifikovať nebol, ak by ho niekde našli. V každom som sa vždy snažila nájsť jeho lepšie ja. Janka som mala zidealizovaného. Daroval mi však dva šťastné roky života.

Pri ďalšej návšteve sa pán z ŠTB pýtal, či ma náhodou Janko nekontaktoval. Pokrútila som odmietavo hlavou a spýtala sa, či overili tie nemocnice. Vraj nebolo treba, lebo vedia, kde sa pán Smutný nachádza. Porozprával mi zaručenú informáciu, že môj milý emigroval do Západného Nemecka. Dohodol sa vraj s partiou vojakov v útvare, na Silvestra vykradli zbrojnicu, ukradli nejaké samopaly a v noci sa pokúsili prekročiť západnú hranicu. Došlo k prestrelke, zranili nejakého príslušníka pohraničnej stráže, napriek tomu sa im podarilo ujsť. Civela som naňho ako na prízrak a nechcela som tomu veriť. Nikdy nemal zajačie úmysly. Chcel predsa ten byt. S režimom problém nemal. Ani s vojnou. Mal stále zamestnanie, kriminálnu minulosť zanechal. Hlúposť, aby emigroval. Tajný ma však presviedčal, aby som tomu verila, že je to overený fakt. Vraj sila kolektívu môže ovplyvniť jedinca. Možno sa rozhodol na poslednú chvíľu. Faktom je, že po dovolenke sa na útvar nevrátilo šesť vojakov. Medzi nimi aj pán Smutný. Sú v Západnom Nemecku. Na hranici hlásili silvestrovskú prestrelku so skupinkou piatich – šiestich vojakov  ozbrojených samopalmi. Takže je to jasná záležitosť. Upozornil ma, že musím nahlásiť, ak by ma Janko kontaktoval, lebo budem mať veľké problémy. Môžu mi našiť aj nejaký paragraf... Že som o tom vedela a kryla ho, robila mu alibi s tým bytom a stretávkou... Politický zločin voči režimu, napomáhanie trestnému činu rozvracania republiky, emigrácie do imperialistickej krajiny, ozbrojenému prepadu, lúpeže zbraní, napadnutie členov ozbrojených zložiek, marenie výkonu spravodlivosti, krivá výpoveď... Vo vlastnom záujme musím spolupracovať, inak pôjdem sedieť... Našťastie som nič nepodpísala... Bol ešte párkrát a stále húdol tú istú pesničku. Liezol mi parádne na nervy. Ale uverila som tomu, že Janko je na Západe.

Koncom januára mi prišiel list od pána Bobeša. Bol v ňom vystrihnutý novinový článok s fotografiou neznámeho mŕtveho muža. Pod ním bolo trasľavým stareckým tlačeným písmom napísané: NIE JE TOTO NÁŠ HONZÍK? Zadívala som sa na portrét mŕtveho mladíka dobitého na nepoznanie, s krvnými podliatinami na tvári, rozbitou hlavou a opuchmi očí.

Bol to on. Môj Janko.

Výstrižok mi vypadol z rúk a ja som vykríkla: „Ježišu kriste!“

 Mama okamžite pribehla a zodvihla zo zeme článok.

Prečítala nahlas text pod fotografiou: „Pomôžte, prosím, pri pátraní po neznámom mŕtvom mužovi. Výška 174 cm, váha 62 kg , vek, približne 20 - 22 rokov. Muž bol vodičom auta, ktoré sa stalo účastníkom dopravnej nehody dňa 31.12.1987 o 23:55 hod. v Prahe. Osobné auto dostalo v pravotočivej zákrute šmyk a vo vysokej rýchlosti čelne vrazilo do obytného domu, pričom zdemolovalo obvodový múr a polovicu spálne  rodiny bývajúcej na prízemí, ktorá, našťastie, v tú dobu silvestrovala mimo byt. Pri nehode na mieste zahynula osemnásťročná spolujazdkyňa M.R. Vodič bol s ťažkými zraneniami tri týždne v kóme, po ktorej sa neprebral. Dnes svojim zraneniam podľahol. Nemal pri sebe žiadne doklady. Rodinní príslušníci mŕtvej spolujazdkyne jeho totožnosť nepoznajú. Ak poznáte tohto mŕtveho muža, volajte, prosím, na linku č. 158!“

„Je to on? Honza?“ spýtala sa.

Iba som nemo prikývla a civela do steny. Nebola som schopná vôbec rozmýšľať. Mala som úplne vygumovaný mozog. Uvedomovala som si len jedno. Janko je mŕtvy... Neemigroval... Dokonca som jeho tragickú nehodu videla v televízii a nemala som ani tušenia, žeby sa ma mohla nejakým spôsobom týkať.  Mama mi doniesla nejaký liek na upokojenie. Je zdravotná sestra, bála sa o moje duševné zdravie. Necítila som vtedy vôbec nič. Iba prázdno.

Odpoludnia prišiel tajný. Nerozprávala som sa s ním. Ležala som, civela do stropu a nebola schopná uvažovať. Mama mu ukázala novinový výstrižok a poprosila ho, aby prostredníctvom pražskej polície kontaktovali jeho rodinu v K..., ktorú som  vôbec nepoznala. Neskôr som sa dozvedela, že ho prišiel identifikovať brat. Vystrojil mu pohreb a dal ho pochovať na cintoríne v rodnej dedine. Ešte som tam nebola. Nikdy som ani nepátrala a neinformovala sa, ako to vlastne vtedy bolo. Po Jankovi mi ostali iba fotografie a spomienky. A fóbia z auta. Od tejto nešťastnej udalosti som sa zaprisahala, že  auto nikdy vlastniť nebudem. Dodržala som to. Aj tak mi  býva nevoľno, takže sa vyhýbam jazde autom ako čert krížu. Jazdím radšej vlakom.

Teraz, keď to píšem, zrazu sa mi v hlave vynára tisíce otázok. Kto bola tá dievčina? Poznal ju? Bola to jeho nová známosť? Alebo iba náhodná stopárka, ktorú zviezol a mala tú smolu, že ju to stálo život? Jej rodičia ho vraj nepoznali. Kam sa hnali takou rýchlosťou päť minút pred Novým rokom? Ponáhľali sa domov, aby stihli prípitok? Alebo sa Janko iba vystatoval, aký je bohovský šofér? Prečo sa mi večer neozval?

Čie  to bolo auto? O tom sa v novinách nepísalo nič. Celých dvadsaťpäť rokov som si myslela, že patrilo jeho kamarátovi. Ale teraz ma napadá iné, logickejšie vysvetlenie. Ak by mu ho ktokoľvek požičal, majiteľa auta by policajti zistili podľa poznávacej značky a ten by Janka predsa okamžite identifikoval. To znamená, že majiteľ auta Janka nepoznal. Z toho vyplýva, že mu ho nepožičal, a teda..., auto muselo byť kradnuté...

Až teraz mi začína vŕtať v hlave, ako to vlastne bolo s tými požičanými autami od kamarátov, na ktorých Janko pravidelne jazdil domov na návštevy. Predovšetkým, nikdy som žiadne auto nevidela, lebo ho zaparkoval ďalej od domu. Ani som sa v žiadnom z nich neviezla. Takže neviem, či to bolo to isté auto alebo rôzne značky. Neraz sme sa v Benešove milovali v odstavenom, vraj, kamarátovom aute. Ako sa Janko dostal dnu, to som si nevšimla. Predpokladala som, že mal od kamaráta kľúče. Pravdou však je, že mi nikdy žiadneho kamaráta nepredstavil ani ho k nám nepozval, ba ani sme ho nikdy neboli navštíviť. Janko bol vždy samotár a osamelý hráč. Civilné oblečenie, ktoré mal vraj u kamaráta, som videla neraz v kotolni. Ako to teda bolo? Kto by mu na Silvestra požičiaval svoje auto?

Čo ak Janko neprestal s trestnou činnosťou a tie autá kradol? S motorkami mal, predsa, nemalé skúsenosti. On by tomu možno nehovoril krádež. Vlámať sa do odstaveného auta, zviezť sa do Prahy na dve hodiny, navštíviť rodinu, odviezť sa nazad a odstaviť ho na inom mieste, to by on nazval pôžičkou. Jeho záľuba, voziť sa autom bez vodičského oprávnenia ho už raz stála slobodu, keď uňho zistili falošný vodičský preukaz. Čo ak aj vtedy jazdil na kradnutom aute?

Čo keď to nebola nehoda? Možno sa Janko rozhodol skoncovať so svojím životom a odnieslo si to nevinné dievča. Čo ak si povedal, že keď nás nemôže mať za života, bude nad nami bdieť po smrti a rozhodol sa stať naším anjelom strážnym? Milujem konšpiračné teórie. Ľudský mozog vie  skombinovať jednotlivé fakty tak, že mu to dokonale pasuje do jeho skladačky. Magická osmička. Môjho prvého syna Ladislava sme s Pavlom splodili ôsmeho ôsmy, môj druhý syn, Michal, sa narodil po šiestich rokoch ôsmeho augusta. Presne vo výročný  deň nášho spoločného zoznámenia s Jankom pred štyrmi rokmi, tri roky od začiatku nášho vzťahu a dva roky odo dňa našej plánovanej, ale neuskutočnenej svadby s Jankom... Náhoda? Priznám sa, neraz ma napadlo, či sa môj Honzík neprevtelil do môjho druhého dieťaťa, aby nám bol stále nablízku. Miško je presne ako on. Vzhľadom aj povahou. Špinavý blondiak so svetlými očami a svalnatou štíhlou postavou. Flegmatický, pokojný, šikovný, pracovitý, dobrosrdečný, empatický altruista, skromný samotár, má zmysel pre rodinu, zbožňuje deti, nefajčí, nepije... Keď to raz výnimočne prehnal s alkoholom, bol rovnako agresívny, prišiel domov s rozbitými päsťami. Akurát kriminálne sklony nemá. Možno sa duša poučila z minulého života. Verím v reinkarnáciu i karmu. Ale ono to nikdy také jednoduché nie je, ako to vyzerá. Napríklad, všetko nasvedčovalo tomu, že Janko emigroval. Štátnej polícii skladačka sedela. A skutočnosť bola omnoho desivejšia. Že sa Miško tak podobá na Janka, má v skutočnosti prozaický dôvod. Akoby otcovi z oka vypadol. A jeho otca, môjho osudového muža, Jozefa, som si vyberala podvedome z dvoch modelov mužov, ktoré som mala dlhodobo odskúšané v spoločnom živote. Chlapom s Pavlovou prelietavou povahou psychopata, s ktorým som tri roky trpela, som sa oblúkom vyhýbala. Naopak, hľadala som muža, ktorý by bol podobný pokojnému Jankovi, s ktorým som prežila dva šťastné roky. Vedome som hľadala typ podobný kvalitám môjho milovaného  otca, ktorému sa Janko približoval. Tento raz som si však za najväčšiu cnosť stanovila vernosť a dôveru. Obojstrannú. Do tretice všetko dobré, ako sa hovorí. A vyšlo to. Aj keď nie vždy a všetko v našom vzťahu bolo ružové, klape nám to doteraz.

 Čo mal znamenať Jankov krátky, ale bohatý život, v ktorom spoznal všetko – odvrhnutie matky, neskôr otca, neľahké detstvo, trestnú činnosť na vlastnú päsť, lásku, vášeň, milujúcu rodinu, zradu a napokon zbytočnú smrť...? Tieto otázky nikam nevedú. Iba k zisteniu, že som svojho Honzíka, vlastne, vôbec nepoznala.

Hovorí sa, že človek musí padnúť na samé dno, aby sa mal od čoho odraziť. Ak niekto vhupne bez problémov do života a nájde ihneď svojho vysnívaného princa, má obvykle v ďalšom živote väčšie problémy ako ten, čo párkrát padne na hubu a ktorého rany osudu spočiatku nešetria. Ten sa dokáže poučiť z chýb, vyhrabať z marasu a postaviť sa zoči – voči životu. To isté sa stalo mne.

Za to, že som teraz šťastná s manželom v kruhu detí a vnúčat, môj život nabral idylický smer, splnili sa mi všetky túžby a predsavzatia, za to môžeš ty! Moja najväčšia životná láska - ABEBE. Ty si ma naučil milovať, tebe patrí moja vďaka, Ty si nasmeroval môj ďalší osud! OZVI SA MI, LÁSKA!

                                                                               

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?