I. Odrazu sa nadvihli závesy bez toho, aby bolo otvorené okno alebo aby nastal nejaký prievan.
„Veruška, prišla ťa pozdraviť mama!“ bez mihnutia oka jej oznámila babka.
„Ale hej!“ pochybovačne pokrútila Veronika hlavou a usmiala sa.
Civela som na ňu s nepredstierateľným úžasom.
„Chodí ma do tejto izby navštevovať. Už som si na to zvykla,“ skonštatovala vecne a nebojácne.
Trochu som pochybovala o jej zdravom rozume. Až kým raz neprišla Veronika z návštevy u svojej babky, kam som ju pustila samú, úplne biela a vystrašená.
„Čo sa stalo, Veronika?“ prestrašila som sa aj ja.
„Bola ma pozdraviť mama. Zase v tej izbe, kde minule. Najprv spadla sama od seba kniha z poličky. Nevenovala som tomu pozornosť, aj keď ma babka upozornila, že to urobila mama. Potom spadol obraz zo steny, to už som zapochybovala. A potom...“ zaváhala a rozklepaným hlasom dodala, „sa pohár s vodou začal sám od seba posúvať po stole a spadol zo stola na zem... A... vôbec sa nerozbil. Ani voda sa z neho nevyliala.“
„A čo babka?“ spýtala som sa šokovane.
„Tá sa len zasmiala a povedala mi: - Veď som ti hovorila, že ťa prišla pozdraviť mama!“ odpovedala Veronika.
II. „A tí chlapci, synovia tvojej nebohej sestry Márie...? Dodo, porozprávaj mi o tom nešťastí. Ako to bolo?“ poprosím ho.
„Jeden mal iba päť rokov. Druhý jedenásť. Rozhodli sa ísť fajčiť. Zaliezli do šopy. Odhodili horiacu zápalku do sena a to sa chytilo. Kým stačili ujsť, začali im horieť šaty. Vybehli zo stodoly a horiaci bežali k studni. Nestihli tam dobehnúť. Keď ich rodičia uhasili, už bolo neskoro. Podľahli spáleninám... V truhle boli celí čierni... Bolo to najhoršie nešťastie v dedine,“ porozpráva mi Jozef.
„Strašné. A stalo sa ešte niečo zaujímavé, o čom si mi nerozprával?“
„Stalo. Je to nadprirodzená udalosť, ktorá potvrdzuje, že existuje niečo medzi nebom a zemou. Bolo pri tom niekoľko svedkov. Stalo sa to v rodine mojej sestry Eleny. Jej syn Ján vtedy robil v Liptovskom Mikuláši na cestných stavbách. Domov sa vracal cez víkendy. Raz, vo štvrtok, akurát mali obedovať, prišla suseda sestre povedať, že ju zháňa predseda miestneho národného výboru. Pri stole ostalo sedem bratov so sestrou, Elenine už dospelé deti. Zrazu sa medzi dverami objavil Janko. Súrodenci ostali prekvapení. – Ty si už tu? Mal si prísť až zajtra. Akurát ideme obedovať. Poď si aj ty sadnúť medzi nás. – Janko sa držal zárubní a usmieval sa na nich. Potom sa otočil a odišiel. O chvíľu prišla matka celá uplakaná. – Váš brat Janči je mŕtvy... Zrazilo ho pred obedom na stavbe auto pri cúvaní. Volali z jeho práce predsedovi. - Mamo, nebláznite! Veď Jano tu teraz bol. Vrátil sa skôr. Všetci sme ho videli, - začali sa súrodenci obzerať jeden na druhého, či ho naozaj videl každý. - Zavolali sme ho na obed. Šiel si asi umyť ruky. Neplačte mamo, niekto si z vás urobil srandu, - upokojovali ju a pre istotu sa rozbehli pohľadať ho. Hľadali pol hodinu a nikde ho nenašli. Potom došiel poštár s telegramom, kde bolo čierne na bielom napísané, že Jano o desiatej umrel. O dvanástej hodine ho videlo osem ľudí... Všetci pochopili, že sa s nimi prišiel rozlúčiť pred tým, ako odišiel k Pánovi.“
„To je sila. A stalo sa niečo také aj tebe?“ som zvedavá.
„Keď mi zomrel otec, v noci som cítil, že mi niekto prisadol nohy. Nevedel som sa pod tou ťarchou posadiť. Povedal som: - To ste vy, otec? Choďte s Pánom Bohom! – Zrazu sa mi uľavilo,“ spomenul historku z vlastnej skúsenosti.