Večer, dva dni pred otcovým pohrebom, sa vracia Jozef z chaty. Bol tam dva dni.
„Ahojte! Dedo sa bol so mnou rozlúčiť!“ zahlási hneď vo dverách.
„Vieš, ten kalendár, čo tam visí nepohnute celý rok, sám od seba spadol práve vtedy, keď som bol v kuchyni. Nebol tam žiaden prievan. Povesil som ho nazad a o chvíľu spadol znovu. Tak som ho položil na poličku.“
Prekvapene naňho hľadím. Normálne mu závidím. Prečo sa práve s ním všetci nebožtíci prídu rozlúčiť? Kedysi otec, mama, synovec. Minule kamarát Vlado, Martinin muž.
Martina je moja dlhoročná kamarátka už od študentských čias. Jej muž bol Jožkov kamarát z pivnej štvrte. Takmer vždy, keď mal výpadok a neprišiel domov, skončil uňho.
Taký čas mi Martina vždy volala: „Ahoj Janka! Vieš kde je tvoj muž?“
Bolo mi to jasné už z jej tónu. Pekné od nej, že mi dala vedieť. Ale nemala som z toho ktovieakú radosť.
„Už asi viem... Nechaj ma hádať... Prišiel za Vladom už v podnapitom stave a vybrali sa do krčmy,“ snažila som sa o zhovievavý tón.
„No... práve z nej prišli. Obaja dobre pod parou. Ja len, aby si vedela, kde je!“ ubezpečila ma.
Keď ho pustí domov v takom stave, načo potom volá, pomyslela som si. Ja by som jej muža opitého do bytu nepustila. Vlastne, ani u nás nikdy nebol. Len Martina.
„Dobre. Tak ho vyhoď! Nech ide okamžite domov!“ poprosila som ju.
Môj muž však nikdy neprišiel skôr, ako okolo polnoci. Niekedy sa s Vladom nevideli aj rok - dva. Vtedy, keď Dodo abstinoval. Vlado bol, bohužiaľ, notorik. Pil dennodenne. Bol na Martinu agresívny, ani deti s ním kvôli tomu mať nechcela. Dodnes je bezdetná. Je o päť rokov odo mňa staršia. Neskôr sa s ním rozviedla.
Myslela si, že Vlado sa odsťahuje z jej bytu. Mala ho v osobnom vlastníctve. Získala ho ešte za slobodna, tak ako ja. Ako veľmi sa mýlila. Vlado nemal dôvod odísť. Žiadne majetkovo-právne súdne rozhodnutia naňho neplatili. Psychicky ju týral ďalej. Keď nechcela skončiť na psychiatrii, musela odísť ona.
Vzala si úver, kúpila si byt a našla prácu v inom meste. Jeho nechala bývať vo svojom byte. Aj tak sa ho nezbavila. Stále jej volal. Každú chvíľu sa našiel dolámaný v nemocnici. Padal pravidelne zo schodov. Nohu si nadobro dochrámal, dali ho na invalidný dôchodok. V nemocnici ho museli často detoxikovať, lebo dostával delírium tremens. To by ale nebola samaritánska dobráčka Martina, keby za ním nechodila a nenosila mu pozornosti. Stále jej na ňom záležalo. V rekonvalescencii ho ošetrovala, varila mu, aby neskapal. Bol to jej byt, mala od neho kľúče. Takmer každý druhý deň cestovala tridsať kilometrov, aby ho skontrolovala a ratovala, ak bude treba.
Dalo sa čakať to, čo nakoniec prišlo. Prepil sa na smrť. Našla ho v jeden deň mŕtveho v byte. Tušila, že sa mu niečo stalo, lebo celý deň jej netelefonoval, čo bolo neobvyklé. Volával aj z krčmy. Keď sa jej večer samo od seba, proti všetkým fyzikálnym zákonom bez cudzieho dotyku ohlo starožitné zrkadlo až skoro do pravého uhla, už tušila, že sa niečo stalo. To už bol Vlado mŕtvy. Našla ho ráno.
Pohreb zariaďovala ona. Byt sa dlho pokúšala predať, nakoniec sa jej to podarilo.
Môj Dodo nevedel, že Vlado zomrel. Určite by mu bol šiel na pohreb. Bol totižto na chate. Pokúšala som sa mu tri dni dovolať. Telefón však nemal a bratranec, bývajúci vedľa, pevnú linku nedvíhal. Určite robil okolo gazdovstva. V stredu o druhej bol pohreb v päťdesiat kilometrov vzdialenom Vladovom rodisku. Môj, nič netušiaci Jozef, vystúpil na autobusovej stanici z autobusu o pol druhej.
Keď som prišla z práce, skôr ako som mu stihla zvestovať, čo sa stalo, povedal: „Dnes som videl Vlada. Sedel aj s tou svojou bakuľkou na lavičke na autobusovej stanici, keď som vystúpil z autobusu. Usmieval sa a kýval na mňa. Šiel som za ním, že sa porozprávame. Vzal som vozík so zemiakmi a keď som sa otočil nazad, už tam nebol... Neviem, kam mohol tak rýchlo odísť... Veď vo štvrtok, keď som uňho bol, už nevládal chodiť. Vraj už ani z domu nevychádza. Ako mohol dôjsť s tou chromou nohou až na stanicu? Šiel som ho hľadať do staničnej reštaurácie a ešte do bufetu vedľa, ale nikde som ho nenašiel. Nechápem, prečo na mňa nepočkal...“
Docvaklo mi to, a tak som mu ironicky vpálila medzi oči: „Môj zlatý, to ťa prišiel strašiť! Máš ho na svedomí! Vo štvrtok ste spolu chľastali a v piatok zomrel. Martina ho v sobotu ráno našla mŕtveho. Upil si ho na smrť! A vedel si, že piť nesmie! Kvôli tej cirhóze pečene ho doktori už pred dvomi rokmi ukradli zubatej z lopaty. Vieš ako s ním bolo zle. Bol nafúknutý ako balón. Niekoľkokrát mu museli vyťahovať vodu z brucha...“ zavalila som ho výčitkami. „Dnes o druhej ho pochovali.“
Jozef na mňa vyvalil oči: „Tak, to... on sa prišiel so mnou rozlúčiť, lebo som mu nebol na pohrebe... A vo štvrtok... on... on vôbec nepil. Bolo s ním už zle. Len fajčil a posedával, ani von nemohol.“
Martina mi to neskôr potvrdila. V pitevnej správe bolo napísané, že alkohol v krvi nemal. Pred smrťou teda fakt piť nemohol. Ale už mu to nepomohlo.
Je pol desiatej. Deň otcovho pohrebu. Akurát sa chystáme do postele. Myslím na otca a jeho úsmev v rakve. Rozmýšľam, či ho už spopolnili. Mali to urobiť ešte dnes. Možno práve horí v kremačnej peci. Zrazu psi začnú byť nepokojní. Čudne skučia, chodia okolo mňa, ťahajú ma niekam, chcú ma na niečo upozorniť. Hladní byť nemôžu. O ôsmej, keď som s nimi prišla z venčenia, predsa jedli.
„Tinka, poď so mnou von, Alík a Dasty asi potrebujú kakať!“ volám dcérku.
Nechcem ísť tak neskoro sama. Naše psy nikdy takto neskoro von nechodili. Je mi to čudné. Tinka súhlasí a začne sa obúvať. Je akurát zohnutá pri vešiaku, ďaleko od dverí, vidím ju periférnym pohľadom. Ja sa ešte v kúpeľni prečesávam. Zrazu začujem zreteľné zaklopanie na dvere. Všetci sme doma okrem Miška, ktorý šiel nocovať dnes k Petre. Kto to môže byť tak neskoro? Asi nám niekto ešte prišiel popriať úprimnú sústrasť. Idem ku priezoru na dverách, ako vždy keď niekto klope alebo zvoní. Je tam tma. Zamrazí ma... Ak by tam niekto bol, svietilo by svetlo. Je na senzor, zachytí každého, kto príde po schodoch alebo od výťahu.
„Nikto tam nie je... Dokonca, ani svetlo nesvieti...“
Tinka zbledne.
Pre istotu sa pýtam: „Počula si aj ty klopanie?“
„Hej... To bol určite DEDO!“ hlesne Tinka a rozplače sa. „Ja sa duchov bojím... Tatík, poď otvoriť, niekto klopal!“
Jozef vyjde z izby už v pyžame a pokrúti hlavou: „Duchovia predsa neklopú.“
Otvorí dvere. Je tam tma. Psi sa idú zblázniť. Jožko vykročí až na chodbu. Senzor okamžite zareaguje a svieti ďalšie dve minúty, kým vojdeme do výťahu a vyjdeme až von. Tam sa psi konečne upokoja. Prejdeme okolo bytovky. Nekakajú. Dokonca ani neznačkujú a nečuchajú ako inokedy.
V piatok, deň po otcovom pohrebe, o pol druhej odpoludnia prichádza Jožko z chaty. Prináša zemiaky, cibuľu a cviklu.
„Dnes ma bol dedo zase pozdraviť. Čistil som cibuľu a zrazu na mňa spadla jedna z drevených latiek, ktoré som demontoval zo starého plota. Všetky boli voľne opreté v šikmej polohe v rohu verandy. Vietor nefúkal a v tomto uhle v žiadnom prípade palica nemohla bez cudzieho zásahu spadnúť. Akoby ju niekto nadvihol do zvislej polohy a pustil mi ju na chrbát. Stalo sa mi to potom ešte raz. Tak som sa zaňho pomodlil.“
„A nezľakol si sa tatino?“ je Tinka zvedavá.
Jožko sa uškrnie: „Nie. Spýtal som sa ho - Dedo, to si ty? Pokoj tvojej duši.“
Miško vyjde zo svojej izby a pýta sa: „Čo si videl dedovho ducha?“
Jeho otec na to: „Ducha som síce nevidel, ale dedo dal zase o sebe vedieť.“
„Mišo, vieš čo sa nám včera stalo?“ zrazu ma napadá, že on to ešte nevie, prišiel od Petry len pred chvíľou.
Porozprávam mu večernú príhodu so psami a klopaním.
„Páni... A čo ten obrad? Tam dal o sebe dedo vedieť pred všetkými,“ upozorní ma syn.
„Kedy?“ pýtam sa.
„No, predsa, hneď ako začal smútočný prejav,“ objasňuje Miško.
„Myslíš ten vietor pred búrkou?“ nezdá sa mi to.
„To nebola obyčajná búrka. Veď najprv sa sami od seba otvorili dvere. Ešte som si hovoril, kto to ide dnu? A nik nešiel. A potom to buchnutie dverami na druhej strane. Vošiel jednými a vyšiel druhými. Okamžite sme si s Lacom šepkali, že nás bol pozdraviť dedo!“ náruživo ma presviedča Miško.
„No, tie dvere sa fakt sami otvorili a myslela som si to isté. Nechápala som, kto ich otvoril. Ale keď buchli tie druhé, bola som len naštvaná, že búrka nás ruší v najnevhodnejšej chvíli a nič nebudem počuť!“ nezdieľam zatiaľ jeho nadšenie.
„Fakt, mami, aj my s Milkou a Danuškou sme si vtedy hneď hovorili, že to prišiel dedo!“ pridáva sa na Michalovu stranu aj Kristína.
„Veď si to pozri na videu, mami! Petra to nahrala!“ napadne zrazu Miška.
Aj mne v tej chvíli dôjde, že som ešte nestiahla z pamäťovej karty fotografie a videá zo včerajšieho pohrebu. Zapínam notebook, vyťahujem kartu z fotoaparátu a vkladám dnu. Po chvíľke stiahnem súbory. Prezerám fotografie, Tinka a Miško mi nakúkajú cez plecia.
„Pozri, ako sa v tej rakve blažene usmieva... Bola skoro celá sála plná. Aha, tu sme my, tu vzadu kolegovia a susedia...Toto bude asi kultúrna vložka,“ otváram prvé video.
Prezrieme si ho. Otváram druhé. Pozerám minutáž. Takmer dvanásť minút. To bude ten prejav. Pustím ho. Chvíľku úvodných slov, pri akej sme sa zišli príležitosti. V druhej minúte a päťdesiatej piatej sekunde to zrazu prišlo. Ako v hororových filmoch. Presne v momente, keď začína prierez životom zosnulého.
Zaznieva veta: „Pán Ferdinand Baláž sa narodil dňa .....tisícdeväťstotridsaťtri v Košiciach...“
Zrazu bum, samé sa otvoria dvere do sály, kamera strihá ľudí, ktorí sa strhnú a začnú obzerať. Prejde presne päť sekúnd a prásk, buchnú dvere na druhom konci. To si už zdesené tváre začínajú šuškať. Po chvíľke sa všetci upokoja a zabúdajú na túto epizódu.
Toto nemôže byť náhoda. Presne v tom momente, keď zahlási rečníčka dátum a miesto narodenia? Nasleduje ešte ďalších deväť minút bez vyrušenia. Vonku nebola ani búrka, ani vietor, po obrade len dusno na omdletie a až počas karu popršalo.
„Ja som to vedela, že mi otec dá znamenie! Celý týždeň som ho o to prosila! A urobil to tak, aby každého vydesil, len nie mňa. Keď som nevenovala pozornosť tomuto jasnému znameniu, prišiel ešte večer, keď ho spopolňovali,“ ovládne ma zrazu vzrušenie.
Odpoludnia idem k mame. Chcem vedieť, ako je na tom po pohrebe psychicky. Brat Emil je ešte tam. Letenku má na nedeľu.
„To kedy si stihla urobiť ten album?“ pýta sa mama.
Album som jej na kare odovzdala. Má ho na poličke spolu s fotografiou lemovanou čiernou stuhou a teraz aj urnou.
„Večer. Ale nenašla som tú fotografiu z detstva, kde sa dedo strašne podobá na nášho Maroška. Akoby mu vnúčik z oka vypadol. Mala by si ju mať tu niekde!“ odpovedám a otáčam sa okolo seba, pátrajúc, kde sú nejaké albumy.
Všimnem si na poličke opretú dedovu čiernobielu fotografiu v rámčeku, ktorú som včera vytlačila a zaniesla mame. Je pekne v rohu, stabilne podopretá stenou a poličkou, v stotridsaťpäťstupňovom uhle. Na druhom konci poličky sú nové albumy. Staré sú na bielizníku, trochu ďalej. Mama vyjde medzitým do kuchyne, zaliať mi kávu. Sedím na gauči a čakám. Donesie mi ju do izby. Pokračujeme v rozhovore.
„Tá fotka by mala byť niekde v starom albume,“ odpovedá mi na predchádzajúcu otázku.
Poobzerá sa aj ona a zrazu sa rozčúli a rozkričí na mňa: „Prosím ťa, to nemôžeš dávať pozor? Musíš mi všetko zhadzovať? Taká si grambľavá, až hrôza!“
Prekvapene pozriem v smere jej pohľadu a zdúpniem. Fotografia, ktorá sa pred chvíľou na mňa usmievala, leží preklopená tvárou nadol. Padla presne z takého uhla, ako tie latky na chate. Sama spadnúť nemohla. To je jasné. Je to už siedme znamenie.
Už ma to nerozhádže: „Vidíš, mami, to ťa prišiel dedo pozdraviť, lebo včera sme ho nebrali na vedomie, keď nás navštívil priamo na pohrebe.“
„Netáraj sprostosti!“ okríkne ma. „Ty si ju zhodila svojou nešikovnosťou!“
„Ani som sa odtiaľ nepohla.... Ešte pred chvíľou stála opretá o stenu.... Nepočula som ju vôbec spadnúť... To je znamenie od deda!“ nedám sa.
Rozprávam jej o videu z obradu a presnom načasovaní triumfálneho príchodu, o kalendári, o latkách, o klopaní.
„Somariny. To bola obyčajná búrka!“ nedá sa mama vykoľajiť z rovnováhy mojimi duchárskymi príhodami.
Zbytočné. Mama neverí ani v duchov, ba ani v dušu. Zato mňa tieto príhody iba posilnili vo viere.
Večer skypujem s Kristiánom. Nahodím túto tému. Existuje niečo medzi nebom a zemou? Viem, že Kiko je tiež ateista. Očakávam rovnakú reakciu.
„Ja neviem, ségra, čo si mám myslieť, včera na pohrebe ma však okamžite napadlo, že prišiel otec. To načasovanie... nebolo náhodné.... A mal som aj ja podobnú príhodu... Pamätáš sa, keď zomrela naša krstná mama? Vieš, že ma mala veľmi rada... Zastali mi všetky hodinky. Presne v minúte jej smrti. A už sa nikdy nedali opraviť... A minulý mesiac, pamätáš, keď som šiel na pohreb spolužiakovi?“
Spomínam si na tú príhodu. Docestoval autom z Čiech až k nám. Od nás do Košíc už musel vlakom. Auto mu, totižto, u nás už nenaštartovalo. Zhorelo niečo vnútri, až sa z neho dymilo. Oprava stála nejakých cez tristo eur. Volala vtedy mama, či by mu naša Veronika nepožičala auto, lebo o jednej má byť na pohrebe. Túto myšlienku som hneď zavrhla. Ich auto má stále niekto z nich v práci. A kto dnes len tak požičia svoje auto? Povedala som mu, nech cestuje vlakom alebo autobusom. Šla som sa pozrieť na internet. Preštudovala som cestovné poriadky. Našla som dva rýchliky, ktorými by ešte obrad stihol. Autobus v tom čase nešiel žiadny. Jeden z vlakov mal odchod o desať a druhý o dvadsať minút. Okamžite som volala mame nazad. Brat zavolal taxík na stanicu a stihol prvý rýchlik. Aj na pohreb prišiel včas.
Kristián pokračuje: „Vtedy mi zhorel motor na aute. Hneď po pohrebe sa nám pokazila práčka a odišla aj chladnička a televízor... Celé roky nič a teraz naraz toľko elektrospotrebičov v priebehu niekoľkých dní. Najneuveriteľnejšie na tom bolo, že spotrebiče sa hromadne kazili ten týždeň aj všetkým blízkym príbuzným a známym toho chalana. Komunikovali sme medzi sebou a hovorili o tom, že ak existuje duša, tak toto bol jediný spôsob, ako nám to ten spolužiak mohol dokázať. Bol to totižto elektrotechnik a počítačový expert. Nakoniec sme to uzavreli tým, že som niekde čítal vedecký článok o tom, že v tom období bola zvýšená seizmická elektromagnetická aktivita.... Tak neviem... Ale prečo sa tie veci kazili len okruhu jeho blízkych, ktorí boli na pohrebe a nie aj ostatným ľuďom?“
Že sú veci medzi nebom a zemou... Nevysvetliteľné, tajomné... Že existujú paranormálne javy... to viem už dávno. Odjakživa som sa o také veci zaujímala. Práve teraz sa mi opäť potvrdilo, že moja intuícia je správna.
Práve volala mama. Bola celá vzrušená.
„Jana, predstav si. Včera bol tvoj Miško tu a dve hodiny mi rozoberal satelit, aby mi opravil tú televíziu. Potreboval návod aj so záručným listom. Je to ešte v záruke, len pred necelými dvoma rokmi sme ho kupovali. Prehľadala som všetky šuplíky, kde sme vždy držali také dokumenty. Nebol tam, kde som ho dala. Dedo ho musel ešte pred smrťou odtiaľ vybrať. Kde ho dal, to vie len on. Pozerala som takmer do polnoci televízor. Ešte pred spaním som prehľadala všetky kúty. Nič... Až som zahrešila smerom k jeho urne...“ rozprávala so zápalom.
Vedela som, čo mi chce povedať, skočila som jej do reči. Predbehla som ju, ešte kým dopovedala. Aby potom nepovedala, že som si to vymyslela dodatočne, až keď som už vedela, čo sa stalo.
„Dedo ti dal znamenie, však? Včera večer, keď mi Miško povedal, že ste nemohli ten návod nájsť a nevie, ktorý kanál má zapnúť, zopäla som ruky, pozrela hore a poprosila som otca, aby dal vo sne znamenie tebe alebo Miškovi, kde máte hľadať alebo aké číslo máte zvoliť. Všakže ti to dedo povedal?“ chrlila som aj ja vzrušene. „Však už veríš v dušu?“ ani som ju takmer nenechala dohovoriť.
Nemusela som počuť záver. Bolo mi to jasné. Včera som ho prosila, aby nám dal znamenie. Určite ho dal mame. Inak by mi nevolala v nedeľu dopoludnia, riskujúc, že telefón zodvihne môj muž.
„Povedz, kde si do čerta dal ten návod? Aj ja som sa ho pýtala pred spaním. V noci sa mi prisnilo, že prišiel ku mne a povedal, že mám hľadať vedľa televízora. Hneď ráno som vstala a šla som ku televízoru. Predstav si, našla som ten návod hneď vedľa, medzi časopismi, v servírovacom stolíku. Ten kanál som si našla a opravila sama. Miško už nemusí chodiť!“ dokončila, predsa len, mama.
Zakryla som slúchadlo rukou a zakričala do izby: „Mišo, už je to tu! Dedo dal babke znamenie vo sne, kde má hľadať ten návod. Už ho našla!“
„Miško od skorého rána nie je doma. Obliekol si oblek a odišiel. Zrejme na seminár do Tatier,“ zakričal mi Jozef z kuchyne.
„Tak už teraz veríš, že ti dal znamenie? Už veríš KONEČNE v dušu?“ dobiedzala som do mamy nadmieru vzrušená.
„To bola náhoda... Ale sviečku som mu zapálila,“ schladila moje nadšenie a položila.
Žiadna náhoda. Ôsme znamenie. Hneď som šla Miškovi volať. Nedvíhal. Poslala som mu esemesku.
Po hodine odpísal: „A ja, že už sú tu mimozemšťania, čo ma strašíš...?“
Včera, keď som v izbe prosila deda, aby dal znamenie, bola pri tom aj Petra.
Keď sa na mňa s prekvapením pozrela, povedala som jej: „No, nebožtíci zvyknú vnuknúť pozostalým veštecké sny, keď niečo nevedia nájsť... A uvidíme, či ten živý sen, ktorý mal Miško, je tiež veštecký.“
„Aký sen?“ bola zvedavá Petra.
„No, mal som sen ako živý, že v marci tu pristanú mimozemšťania. Idem k oknu, na lúke UFO, idem k druhému, pred nemocnicou UFO. Hovorím vám, utekajme do pivnice, sú tu mimozemšťania. Ani sme nestihli odísť z bytu a už zvonili pri dverách. Že si idú pre mňa...“ vyrozprával jej Miško nedávny sen.
„A ty si bol ten vyvolený!“ zasmiala sa Petra.
„Uvidíš. V marci sú tu,“ povedal zo zábavy Miško.
Po tom nočnom babkinom vešteckom sne mi už tento o mimozemšťanoch nepripadá až taký vtipný.
Jedno je isté. Náhoda to určite nebola. Som presvedčená o tom, že to bolo ďalšie zo znamení, ktoré nám poslal môj otec z tretej dimenzie. Je stále tu a bdie nad nami. Niečo ho tu drží... Niečo ešte musí dokončiť.
