Prečo som sa stala spisovateľkou - prológ k mojej prvej knihe

Autor: Janka Podtatranka | 29.11.2014 o 22:00 | (upravené 18.12.2014 o 17:57) Karma článku: 4,73 | Prečítané:  781x

  V zrelom veku päťdesiatich rokov som vydala v elektronickej  forme voľnú pentalógiu – môj skutočný životný príbeh. Bol to môj debut. Všetkých 5 kníh mi vyšlo v tomto roku - 2014 (Pokazený Silvester, Zneužitá a nepochopená, Ozvi sa mi, láska, Tá rebelka z televíznej reality šou, Rodinné hniezdo). Dajú sa čítať samostatne a nezávisle od ostatných. Môžete si ich kúpiť a prečítať vo viacerých kníhkupectvách. Rada sa podelím s čitateľmi o dojmy z mojich kníh. Najväčší ohlas má zatiaľ tretia časť s názvom Ozvi sa mi, láska. Pevne dúfam, že nájdem svojich čitateľov, ktorých zaujmú moje knihy alebo články na blogu.                                                                                              Janka Podtatranka

 

Je prvý január dvetisíc dvanásť. Nový rok. Mám pred sebou rok, v ktorom podľa konšpiračných teórií má dôjsť ku koncu sveta. Dnes v noci som sa rozhodla. Konečne dám svoj príbeh na papier. Odhodlávam sa k tomu takmer dvadsaťpäť rokov.

Keď som vtedy niekomu rozprávala svoje životné skúsenosti, každý krútil neveriacky hlavou  a nezabudol podotknúť: „Napíš o tom knihu. Toto človek nevymyslí, toto je život.“

Vždy som oponovala: „Na to by nestačila jedna kniha, ale najmenej tri.“ 

Odvtedy prešlo ďalších dvadsaťpäť  rokov. Teraz by ho už trilógia neobsiahla. Môj život sa rozšíril do rozmerov pentalógie. Svojho času som doslova hltala päťdielne rodinné ságy istej nemenovanej zahraničnej spisovateľky a skladala poklony smerom k jej literárnym schopnostiam a neskutočnej fantázii. Ale to boli vymyslené romány. Aspoň,  myslím. Moju pentalógiu mám v svojej pamäti, vôbec nemusím použiť fantáziu.

Ale, paradoxne, práve teraz letia upírske ságy a fantastické príbehy plné elfov a čarodejníkov. Kto je dnes zvedavý na realitu? Bude to vôbec niekto čítať?

 Môj prvý román „Farebná“, ktorý som začala písať pred tridsiatimi rokmi, leží nedokončený v zásuvke mojej obývacej izby. Rukopis v troch zošitoch... Koniec si nosím v hlave... Tento príbeh však bol inšpirovaný mojím životom iba čiastočne, zvyšok mala dotvoriť fantázia. Už vtedy som túžila byť spisovateľkou. V skrátenej forme, ako rozhlasovú hru, som ho, ešte za totality, poslala  do literárnej rozhlasovej  súťaže.  Okrem brata, vtedy vysokoškoláka, ktorý bol mojím prvým literárnym kritikom, ju nikto nečítal.

Vrátili mi ju so slovami: „Je nám veľmi ľúto, ale napriek pútavému deju a nepopierateľnej dramatickosti, vaša práca nespĺňa kritériá  rozhlasovej hry.“

I keď som mala vybratý už i svoj spisovateľský pseudonym „Janka -  Podtatranka“,  vzdala som sa. Odradilo ma to. Hneď na začiatku. Odsunula som tak svoje spisovateľské ambície o takmer tridsať rokov. Radšej som sa vrhla do napĺňania ušľachtilejších cieľov: rodina, výchova  budúcej generácie, altruizmus, zachraňovanie nechcených detí...

Práve teraz sa mi vybavili slová mojej triednej učiteľky – slovenčinárky, neskôr riaditeľky školy, ktorá v ôsmom ročníku prehlásila pred triedou: „Žiaci poriadne  si Janku obzrite. Pred vami stojí budúca slávna spisovateľka.“

Bolo to po jednom z mojich ďalších literárnych úspechov a publikovaní mojej práce v zborníčku víťazov celoslovenskej  literárnej súťaže. Dodnes ju stretávam na vychádzkach so svojím postihnutým synom. Je už na dôchodku. Teraz som, pre zmenu, slovenčinárkou a zároveň riaditeľkou školy ja. Ktovie, či si spomenie na to, že kedysi mi prorokovala spisovateľskú kariéru.

Celé tie roky som koketovala s myšlienkou, že napíšem svoj skutočný životný príbeh. Vždy ma však odradili ohľady na žijúcich aktérov príbehu, na ktorých mi stále záleží a ktorých by som mohla jeho zverejnením kompromitovať, či, nechtiac, dokonca, im i ublížiť.

A, koniec -  koncov, kto by čítal príbeh obyčajnej ženy?

Síce ženy, v detstve niekoľkokrát pohlavne zneužitej vlastným starým otcom, rebelujúcej proti príliš autoritatívnej matke, unikajúcej z detstva do dospelosti, vyšetrovanej v totalitnom režime eštebákmi, ženy, ktorej prvou skutočnou láskou bol černoch, s ktorým jej osud nedoprial šťastie, a tak sa bezhlavo a z trucu po ultrakrátkom  vzťahu vrhla do manželstva  s homosexuálom a psychopatom, aby pred  ním, spolu s malým synčekom ušla do registrovaného vzťahu s mladučkým kleptomanom s kriminálnou minulosťou a následne, po jeho  smrteľnej autonehode, hľadajúc otca pre svoje dieťa, zakotvila v manželstve s alkoholikom. Ženy, dnes päťnásobnej matky a trojnásobnej babičky, ktorá, napriek niekoľkým nevydareným vzťahom, stále kráčala za svojím cieľom - byť učiteľkou, milujúcou matkou  i náhradnou matkou, možno v druhej polovici života i spisovateľkou,  ženy, ktorá je stále šťastná, optimistická a nikdy neľutovala žiadne zo svojich životných rozhodnutí. Ženy, ktorá si váži vzťahy a lásku nadovšetko, i keď  veľa z nich jej nevychádzalo práve podľa predstáv. Extrovertnej - otvorenej, až priúprimnej ženy, dôverčivej altruistky, empaticky založenej filozofky, snažiacej sa o zdravú asertivitu, neznášajúcej krivdu, nespravodlivosť a klamstvo, odhodlanej obhájiť si svoju pravdu za každú cenu. Ženy dobrodružnej, vyznávajúcej filozofiu - ZMENA JE ŽIVOT, ženy, neschopnej nenávidieť, žijúcej v duchu kresťanského - MILUJ BLÍŽNEHO SVOJHO..., ženy vyhýbajúcej sa stánkom božím, a predsa veriacej a bohabojnej. Napriek tomu, bude to príbeh ženy úplne obyčajnej, ničím sa nevymykajúcej bežnému priemeru.

Nie som ani mediálna hviezda, ani spisovateľka bestsellerov, dokonca ani trestankyňa odsúdená za verejne známy trestný čin.  Knihy týchto VYVOLENÝCH sa najviac predávajú, kupujú, čítajú a pretriasajú v médiách. Ja som len obyčajná, stará – päťdesiatročná žena (teraz už môžem použiť i toto označenie), s bohatými životnými skúsenosťami a možno i trochou literárneho talentu. I keď, priznám sa, pri manželových občasných alkoholických výčinoch ma niekoľkokrát napadla myšlienka, zabiť ho v sebaobrane, zbaviť sa tyrana, mať už konečne pokoj od všetkých starostí, ísť do väzenia a tam konečne dať svoj príbeh na papier. Vždy ma však zastaví zdravý rozum a myšlienka na deti, ktoré by skončili opäť v ústavnej výchove.

Prečo až teraz? Alebo, lepšie. Prečo práve teraz? V päťdesiatke? ... Mám na to viacero dôvodov. Signály, znamenia, indície, ktoré ma v poslednom čase postretli, sú viac ako jasné.

Nedávno mi zomrel otec. Vždy mi bol bližší ako mama. Strašne mi chýba. On mi veril.                                                 

Dodnes počujem jeho slová: „Och ty a tá tvoja pravda. Pred mamou ju nikdy neobhájiš!“

Pravidelne, odjakživa, dokonca aj po jeho smrti, počúvam od mamy ponosy a kritiku na jeho adresu. Aký bol, taký a hentaký, ja som vraj celá po ňom... Nepáči sa mi to. O mŕtvych by sa malo len v dobrom. Otec si to nezaslúži. Bol to skvelý človek. Chcem očistiť jeho pamiatku a vykresliť ho takého, ako som ho vnímala a videla ja. Prvé nakopnutie.

Pred niekoľkými dňami som oslavovala päťdesiatiny. Polstoročnica je najvyšší čas. Prestáva fungovať krátkodobá pamäť, ostáva najmä tá dlhodobá. Skoro príde senilita  a môj príbeh sa už nikdy k nikomu nedostane. A možno by moje životné skúsenosti a chyby, ktoré som urobila, mohli niekoho varovať... Alebo inšpirovať... Myslím tým to pozitívne. A môj pocit, že je niečo prežité a len tak odletí do nenávratna, je horší ako pocit, keď je všetko pekne zaznamenané čierne na bielom a poučia sa z toho budúce generácie. Aby vedeli, že aj to sa stáva. Najpútavejšie príbehy predsa píše život. Preto tento duševný striptíz. Druhé nakopnutie.

Pod vianočný stromček som pred týždňom, počas posledných sviatkov pokoja a lásky, dostala od mladšieho syna a jeho priateľky krásne pero s nápisom ÚŽASNÁ MAMA a k tomu nádherný zápisník.

Povedali mi: „To máš na to, aby si už konečne začala písať tú knihu!“

Potešilo ma to. Aké milé. Dnes, v dobe digitálnych technológií ešte niekto zmýšľa tak romanticky konzervatívne, že uprednostňuje rukopisy, ako tomu bolo pred tridsiatimi rokmi? Tretie nakopnutie.

Môj pragmaticky zmýšľajúci mladší syn v posledných rokoch hltá jednu knihu za druhou. Predtým dvadsať rokov nikdy ani jednu neprečítal. Všetky sú s tematikou zbohatnutia, úspechu a sily pozitívneho myslenia. A tak, keďže čítanie patrí celý život k mojim najväčším záľubám, som zo zvedavosti prečítala väčšinu tých kníh o úspechu, čo hltá on. Aby som pochopila, čo ho na nich tak láka. Naposledy úžasnú, vraj najlepšiu knihu o úspechu a bohatstve, aká bola kedy napísaná, ešte z čias starovekého Babylonu, odhaľujúcu jednoduchú pravdu o siedmich zákonoch úspechu, ktorá, je to na neuverenie, funguje už niekoľko tisícročí. Irónia osudu je v tom, že aj keď verím v silu pozitívneho myslenia a zákon príťažlivosti - ČO SI PRIVOLÁM TO MÁM, (u mňa to vždy fungovalo a splnilo sa mi všetko, čo som si priala, lepšie povedané, čo som si predsavzala) nikdy som však netúžila zbohatnúť. Mne nič nechýba. Vždy mi postačoval môj priemerný príjem a životná úroveň strednej vrstvy. Aj keď som, odkedy mám povolené prečerpanie, na konci každého mesiaca v mínuse aspoň dvesto – tristo eur. Odjakživa som bola spokojná s prácou, ktorú som vykonávala. Moja práca s deťmi ma vždy bavila. NIELEN POVOLANIE, ALE AJ POSLANIE - takto nejako sa to hovorí. Kto by  však nechcel finančne zabezpečiť svoje deti?

Toto ale nie je o peniazoch. Týmto ma vyprovokoval syn. Je to výzva. Dokázať, či to, v čo verí, funguje. Snažím sa ho, totižto, pochopiť v jeho snahe  byť úspešným, zbohatnúť a zboriť mýty...  O tom, že peniaze kazia charakter človeka... Že bohatstvo nám šťastie neprinesie... Že je lepšie byť chudobný a šťastný, ako bohatý a nešťastný.... Takto sme takmer všetci boli vychovávaní.  Aj ja. Že peniaze nie sú všetko.... Že najdôležitejšie sú vzťahy... Celých päťdesiat rokov som v to verila a bytostne som sa s tým stotožňovala. Naopak, syn je už dlhšie presvedčený, že neplatí vždy to, o čom čítame v rozprávkach a čo nám celé generácie vtĺkali rodičia do hláv. Bohatý človek nie je automaticky aj zlým človekom a naopak,  chudobní ľudia nemusia byť zákonite tými najcnostnejšími. Samozrejme, cestou k úspechu je, a odjakživa bola, usilovná PRÁCA. Ale to nestačí. Treba ešte niečo. Vedieť šetriť a rozumne investovať. Bez toho to nejde. A na to musí byť človek finančne gramotný. A takýchto ľudí je na svete mizivé jedno percento. LEPŠIE JE BYŤ ZDRAVÝ A BOHATÝ AKO  CHORÝ A CHUDOBNÝ! Ak máš peniaze, kúpiš si aj drahú liečbu. Ak nemáš a ochorieš, buď si odkázaný na žobranie, kradnutie, alebo skapeš! Prachy - šťastie a vzťahy  si za ne nekúpiš. Stará pravda. Platí ešte? Kde je nedostatok, sú aj vzťahy narušené, nastupujú závislosti, depresie, konflikty, častejšie to vyústi do zvýšenej trestnej činnosti ako tam, kde je dostatok a vzťahy nie sú napäté, lebo netreba neprestajne riešiť otázky prežitia.

Pomaly tomu začínam veriť aj ja. Najmä teraz, keď sa nestačím čudovať, čo s ľuďmi za dvadsať rokov urobil tvrdý kapitalizmus. Za totality sme sa týmito otázkami vôbec nezaoberali. Všetci mali prácu, všetci mali rovnako slušnú životnú úroveň. Ak nepočítam vrchných desaťtisíc pri koryte. Dnes tu máme už len bohatých a chudobných. Stredná vrstva sa vytráca. Buď boháči, alebo žobráci na hranici živorenia. Ku ktorým chcem patriť? Ani k jedným. Chcem si len zachovať status strednej vrstvy. ZLATÁ STREDNÁ CESTA. Aby nám nič nechýbalo. Tak ako doteraz. Pri súčasnom zvyšovaní životných nákladov nám, totižto, v drvivej väčšine reálne hrozí prepad zo strednej vrstvy k tej najnižšej.

Predvčerom, keď som syna trošku provokovala, že je lenivý a ak bude stále len sedieť doma, zbohatnem skôr ako on, povedal: „Z platu zamestnanca nikdy nezbohatneš. Jedine, žeby si konečne napísala tú knihu.“

 Štvrté nakopnutie.

Včera, na Silvestra, som šla k mojej mame, aby jej nebolo smutno. Odkedy zomrel otec a mama je v byte sama, často je chorá a nevládze. Pomáham jej, ako sa dá. S nákupmi, oknami, vysávaním, strihaním nechtov, či so samotou. Opäť sme narazili na tabuizovanú tému z môjho života. Mama mi neverí. Stále je presvedčená, že klamem. Už takmer štyridsať rokov tvrdí, že som klamárka. Vlastná dcéra. Zato verí môjmu exmanželovi. On je nevinná obeť, to ja som si naňho všetko vymyslela, aby som sa ho zbavila, podobne, ako som si vymyslela tú hnusnú špinavosť na jej otca, len, aby som sa pomstila za to, že ma za trest rodičia nevzali do Maďarska na dovolenku. Vzali iba brata... Nekonečný príbeh... Tento raz to nedopadlo tak, ako  mnohokrát predtým. Mama ma nezbila ani nevyhodila z bytu.

Teraz, po smrti svojho manžela, môjho ocka, je totižto na mne závislá. Moji bratia sú na druhom konci sveta a ostala som v jej blízkosti iba ja. Nemôže si už dovoliť nestýkať sa so mnou ako kedysi. Tak v tomto napätí prišiel novoročný prípitok. Popriala som jej lepší rok ako bol tento a vyjadrila nádej, že by mi už po toľkých desaťročiach  nedôvery mohla začať konečne veriť. Kvôli nej, lebo ju mám rada, som svoj príbeh doteraz nezverejnila. Aby som ju neranila. Ale včera som pochopila, že mi mama asi nikdy neuverí a nikdy nepochopí,  ako tou nespravodlivou nedôverou ubližovala ona mne po celý čas. Môžem jej ja ublížiť viac ako ona mne? Tým, že zverejním svoj príbeh? Možno mi konečne uverí, ak to uvidí čierne na bielom. Možno sa raz dočkám aj ja jej ospravedlnenia. Tak po ňom túžim. Nikdy mi nepovedala PREPÁČ! Zato ja som bola tá, ktorá sa neustále ospravedlňovala, ak som nechcela riskovať dlhšiu ignoranciu z jej strany. A možno ma do smrti nebude chcieť vidieť a umrie s vedomím, že mala dcéru chladnokrvnú a nevďačnú klamárku. Ale to si myslí aj teraz. Takže... Aspoň sa pokúsim vypovedať svoju pravdu a budem dúfať, že čitatelia uveria, že sa mi naozaj stalo to, o čom píšem. Mne sa uľaví, ak sa podelím so svojimi zážitkami aj s niekým iným. Preto táto verejná spoveď. I keď mojím prianím by bolo, aby tomu uverila hlavne mama. Piate nakopnutie. Definitívne!

Prepáč, mami, nemôžem inak! Napriek všetkému, veľmi si ťa vážim, som šťastná, že si mi darovala život. Ľúbim ťa a ďakujem, že si zo mňa, veľmi tvrdého oriešku, vychovala slušného a čestného človeka.

                   JANKA PODTATRANKA                                                                                               

                                                                                                                                             

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?